História obce

Údolím prechádzala od praveku diaľková cesta medzi územím Spiša a Horehronia, čo dokladajú jednotlivé ojedinelé archeologické nálezy na oboch stranách horského masívu (Miňo 2003). Priamo z katastra obce je evidovaný ojedinelý archeologický náleze barbarskej mince z obdobia mladšej doby železnej (Balaša 1960,70) - pravdepodobne ide o razbu kmeňa Kotínov, nositeľov tzv. púchovskej kultúry. Táto Kultúra sa usadzovala najmä v hornatých oblastiach stredného a severného Slovenska a jej najčastejším typom sídliska sú výšinné opevnené osady na exponovaných polohách s priľahlým hospodárskym zázemím v blízkom okolí. Vzhľadom na tento fakt je pravdepodobné, že v katastri obce sa nachádzala osada tejto kultúry, s ktorou vyššie spomínaný náhodný nález súvisí (Pieta 1991).

V období stredoveku nie sú známe písomné doklady o osídlení územia obce.
Kronika hovorí, že jestvovala už v jedenástom storočí za panovania Ondreja I. Ale jej občanov vyhubil neskoršie pravdepodobne mor. Až v roku 1520 sa v nej osídlili obyvatelia poľského pôvodu, ktorí sem prišli cez Kráľovú hoľu.
Prvá písomná zmienka sa datuje do roku 1612 (Kropilák a kol. 1977, 413).

Obec vznikla valašskou kolonizáciou. Prvá zmienka o obci sa zachovala zo začiatku 17. storočia. Maďarsky historik Balint Ila v diele Gömör megye spomína rok 1612, kedy muránsky pán Tomáš Séči povolal na miesto terajšej obce rodinu Janka Zatrocha zo Šumiaca, ktorý sa stal prvým soltýsom (richtárom) a spolu s nim aj rodiny Martina Nemca, Oravca Simka, Jakuba Polaka a Gregora Polaka. Onedlho pribudli ďalší. Boli to valasi klčujúci les a hľadajúci vhodnú pastvu pre svoje ovce a kozy. Od roku 1616 boli oslobodení od všetkých dávok na osem rokov, dávali len takzvaný ovčí desiatok. Platilo sa bryndzou, syrom, baranmi a jahňatami, ale aj pokrovcami a popruhmi na konské sedlá. Kto nevlastnil ovce, platil kuními kožušinami. Ich povinnosťou bolo aj rúbať drevo pre hrad, chytať zbojníkov, strážiť pánske sídlo a horské prechody.

Prvými osadníkmi ale pravdepodobne boli kráľovskí drevorubači a pltníci od Banskej Bystrice, ktorí rúbali les a splavovali drevo, tak prepotrebné pre rozvoj bystrického bansko-hutníckeho priemyslu.

Pohorelá sa vyvíjala ako potočná radová dedina v údolí potoka Kompanica v úvale od rieky Hron až po úpätie Nízkych Tatier. Z uličnej a potočnej priečne radenej, vývojom vejárovite rozvetvenej zástavby sa Pohorelá vyvinula v obec s hromadnou zástavbou.

Pôvodná architektúra - jednopodlažné drevené zdrubové domy na kamennej podmurovke dvojpriestorové, neskôr s trojpriestorovým členením, často v kožuchu s bielením, so šindľovými sedlovými strechami s lichobežnikovým štítom a komunikáciou cez pavlač, 2. polovici 20. storočia ustúpila murovanej architektúre. Dvory boli uzavreté vysokými doštenými bránami, prípadne otvorené, s hospodárskymi budovami v pokračovaní obytného traktu alebo postavené priečne.
Od 2. polovice 20. storočia sa zahusťuje zástavba obce a rozširuje sa o murované domy s jedným až dvomi nadzemnými podlažiami s pôdorysom v tvare odbĺžnika alebo písmena L so sedlovou prípadne valbovou strechou s plechovou, azbestocementovou alebo škridľovou krytinou.

Obec Pohorelá - patrí do Horehronskej etnografickej oblasti.

Súčasťou obce je aj osada Pohorelská Maša. V 18. storočí v chotári obce Pohorelá otvorili gróf Koháry, Coloredo a Mitrovský železnorudné bane a postavili železiareň. Výstavbou domčekov pre robotníkov pohorelských železiarní vznikla osada Pohorelská Maša. V 19. storočí prevzali vlastníctvo železiarní na Horehroní Coburgovci. Správa coburgovských železiarní bola presunutá do Pohorelej. Začala rozsiahla modernizácia všetkých prevádzok. Pohorelský železiarsky komplex sa stal najvýznamnejším výrobcom železa v Gemerskej župe. V roku 1833 správca pohorelského železiarskeho komplexu Karol Heyssl tu postavil prvú valcovňu plechov vo vtedajšom Uhorsku. Coburgovský priemyselný komplex pozdĺž toku Hrona tvorili v roku 1844 2 huty, 15 vyhní, 3 hámre, 3 valcovne plechu a 2 valcovne železných tyčí.
V miestnej časti Pohorelej v osade Pohorelská Maša bolo v rokoch 1901 -1923 sídlo tzv. slúžnovského úradu Horehronského okresu v rámci vtedajšej Gemersko-malohontskej župy.
Po útlme výroby v pohorelských železiarňach v čase veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia a následnému zoštátneniu všetkých prevádzok po 2. svetovej vojne, pokračovala tradícia železiarskej výroby v Pohorelej pod značkou n.p. Tatrasmalt, istý čas Omnia a neskôr Strojsmalt Pohorelá. Závod zamestnával vyše 1.300 ľudí. Výrobný sortiment sa viackrát menil. Vyrábali sa tu termoobaly, hliníkový riad, korunové uzávery na sklenené zaváracie fľaše, cukorničky, rozkladacie poháre, plastové hračky, hračky na elektrický pohon, vykurovacie zariadenia, elektrické spotrebiče (medzi nimi najmä ventilátory). Kovové mechanické hračky sú dodnes vyhľadávané zberateľmi. Po ponovembrovej privatizácii a následnej stagnácii výroby došlo k úplnému zániku podniku 1. júna 2005, keď bolo prepustených posledných 160 zamestnancov.


Názov obce:

• do roku 1800 Pohorelá
• 1800-1906 Pohorellá
• 1906-1908 Garamkohó
• 1908-1918 Koharyháza
• od 1918 Pohorelá

V období od 1901 do 1923 bola Pohorelá sídlom Horehronského okresu, ktorý zahŕňal obce od Vernára po Polomku.