ŠVABINSKÝ Max

Už počas štúdia na pražskej Akadémii výtvarných umení sa preslávil precíznosťou a vysokou kvalitou svojej portrétnej práce. Celoživotná tvorba tohto umelca bola inšpirovaná prírodou. Max Švabinský bol dôsledným zástancom realizmu, ktorý má zaviesť človeka do prírody, ukázať mu jej krásu a naučiť ho túto krásu vnímať. Každé leto opúšťal pražský ateliér a obnovoval a prehlboval lásku k prírode a vidieckemu životu. Tridsiate roky minulého storočia trávieval pravidelne v miestnej časti Pohorelská Maša.
Už ako chlapec vášnivo zbieral motýle a láska k motýľom mu ostala na celý život. K jeho najobľúbenejším patril vidlochvost feniklový a hlavne jasoň červenooký (Parnassiusapollo), „motýľ priam goticky krásny, biely, okraje krídiel priehľadné ako tenký japonský papier, čierne zamatové škvrny, na spodných krídlach dve červené oká.“ Prvé stretnutie s týmto motýľom sa udialo práve v Pohorelskej Maši na voňajúcej, slnkom zaliatej stráni na úbočiach Gindury. Považoval ho za malý zázrak. Od tej chvíle ho častokrát kreslil, ako letí, ako saje nektár a odpočíva na pichliači. Nadpozemská krása jasoňa, ale aj šumenie Hrona, jagot čistej iskrivej vody padajúcej z hate, majestátny park obklopujúci coburgovskú vilu − jeho letné sídlo, to všetko mu možno pripomína krajinu detstva a núti ho rok čo rok znova sa sem vracať. Mal výraznú záľubu zaľudňovať krajinu, ktorú maľoval. Prírodu sa snažil spájať s človekom. Ľudské postavy či portréty kreslieval vždy podľa živých modelov, väčšinou zo svojho najbližšieho okolia. Portrétoval mnohé významné osobnosti tej doby. Spoločne s Janom Preislerom, Antonínom Slavíčkom a Milošom Jiránkom patrí ku generácii umelcov, ktorí položili základy českého moderného výtvarného umenia dvadsiateho storočia. Max Švabinský sa veľkou mierou podieľal aj na zviditeľnení českého výtvarného umenia v celej Európe. V roku 1937 sa dostalo v oblasti bankoviek medzinárodného ocenenia na výstave umenia v Paríži jeho tisíckorune z roku 1934. Bol tvorcom návrhov farebných okien Katedrály sv.Víta.
Zomrel v roku 1962 vo veku osemdesiatosem rokov. Štyri roky predtým daroval svoj autoportrét s venovaním žiakom školy v Pohorelskej Maši.
V posledných týždňoch svojho života sa často vracal k svojmu životnému dielu a okrem iného ho charakterizoval aj takto: Pokladajú ma za starého ospevovateľa prírody. Niekedy je to vyslovované, hlavne mladými, s akýmsi dešpektom. Ja som však na to hrdý, a myslím si, že som ju neospevoval dosť, aj keď som sa o to snažil zo všetkých síl.
 

Tvorba Maxa Švabinskeho v Pohorelskej Maši

Max Švabinsky (1873 - 1962), jeden z najväčších českych maliarov a grafikov, ktorý od začiatku 20. storočia významne zasiahol do všetkých oblastí výtvarného umenia, dochádzal v rokoch pred druhou svetovou vojnou v letnych mesiacoch do Pohorelej - do osady Pohorelská Maša, kde tvoril. Po prvý raz prišiel do tejto časti Pohorelej  v roku 1931 a každoročne tu pobýval až do roku 1938.
Švabinský, od roku 1910 profesor na Akadémii výtvarnych umení v Prahe, pokial tvoril v pleneru, bola to rodna Hana, Polabie s Ripom a najmä malá podhorská dedina Kozlov medzi východočeskými mestami Česká Třebová a Litomysl. Do Pohorelskej Maše priviedol Švabinského maliar Rudolf Vejrych, s ktorým sa poznal už z dlhoročneho spoločného pobytu v Kozlove a boli aj príbuzní (Švabinský mal za manzelku Vejrychovu sestru). Nadaný a už značne úspesný Švabinský bol pre mladšieho Vejrycha vždy vzorom. Vejrych na svojich výpravach za krásami prírody poznal i Slovensko, kde pozval Švabinskeho, a tak sa Švabinský dostal do kraja ešte dýchajúceho neporušiteľnosťou dávnych storočí.
Keď  Švabinský pricestoval na Slovensko, všetko preňho bolo nové a pútave. Pri prvej návšteve v júli 1931 nocoval v Pustom Poli. Už pri tomto pobyte na neho zapôsobila krásna príroda i to, že tam práve vtedy poľovnici ulovili medveďa. Na základe odporúčania R. Vejrycha sa Švabinsky rozhodol, že miestom pre letný pobyt i tvorbu bude Pohorelská Maša. V tejto kedysi hutnickej osade dal si Ferdinand Coburg v minulosti bulharský cár postaviť kaštieľ. Pri ňom, uprostred ,,vzrastlého" parku bol pre správcu postavený prízemný domček. Švabinský si ihneď v júli 1931 vyjednal nájom a nasťahoval sa tam aj s rodinou. Na niekoľko prázdninových týždňov sa byt stal každoročne ateliérom a domovom. Neskôr, v roku 1948 v prednáške pre Československy rozhlas Švabinský takto spomínal na Pohorelú:

,,Když jsem přijel na Slovensko, kde jsme po nekolik let bydleli v Pohorelské Maši - v krásnem parku obklopenem horami Gindurou, Královou holou a Orlovou, bloudíval jsem po stránich a lesích se skicakem, ba dokonce jsem s sebou bral i napjaté papíry.
Díval jsem se, jak mraky nade mnou se váleji a zase vznášeji a jak se na zemi probíha plno syslu a - a najednou všechna ta zvirena na zemi se zastaví a je, jako by byla neživá. Přeletí stín, nizouce nad zemi se mihne jestřáb, ale letí dál, až tam nekde za nami snad chytí nekterého toho sysla.
Chodil jsem po stránich, pastevci pásli stáda krav a cikáni, kteří vědeli, že tam budu malovat, přišli za mnou a čekali na mě už ráno, když jsem vycházel z domova, a sedeli a leželi mi za model.
Tam v tech slovenských krajinách mě nejvíce lákalo světlo a stín - jak se ten stín přeléva z jednoho kopce na druhý a jak ty tmavé hvozdy ješte více tím stínem zčernají."
 

Vrcholné leto bolo pre Švabinského obdobím, na ktoré sa najviac tešil a ktoré mal z celého roku najradšej. Jeho život v Pohorelskej Maši bol prostý. V dobrom počasí každy deň odchádzal na vychádzku. Väčšinou si bral skicár a skladaciu sietku na motýle. Od detstva si totiž robil zbierku motýľov. Poznal motýle naše i úctyhodnú skupinu cudzokrajných a maľoval ich. Veľmi dlho mu chýbal vzácny a krásny motýľ Parnassius Apollo. Prvý raz v živote videl práve  Pohorelskej Maši už v prvý júlový pobyt tohto motýľa živeho a v zápätí i niekoľko dalších exemplárov. Vzácny motýľ sa stal Švabinského miláčikom i symbolom prírodných krás Slovenska. Nielen, že si ho ihneď nakreslil, ale často sa k nemu vracal vo svojej tvorbe.

 V spomínanej prednáške z roku 1948 o ňom hovorí: ,,I na Slovensku jsem chytal motýly. Tam jsem se prave seznamil s živým Apollonem, kterého jsem mnohokrat kreslil, jak přeléta, odléta, saje na bodláku, ohříva se."
 

Dopoludnajšiu prechádzku Švabinský absolvoval buď popri Hrone smerom k Muránskej planine, alebo sa vydal na druhú stranu smerom k cintorínu, no najmilšia mu bola vychádzka k blízkemu démonickemu vrchu Gindure. Po návrate a obede sa venoval výtvarnej tvorbe. Najtichšia izba sa vtedy stala jeho ateliérom.

Švabinského činnost bola rozmanitá - maľoval, ryl drevoryt, kreslil a maľoval skice, robil kartóny návrhov a pod. Vo svojej umeleckej tvorbe, ktorú rozvíjal v Maši v rokoch 1931-38, sa prejavoval ako figuralista i ako krajinár. Medzi objektami jeho širokého záujmu boli ľudia i príroda, fauna i flóra.
Švabinského letné pobyty v Pohorelskej Maši sú bezprostredne spojené s prípravami a tvorbou monumentálnych prác, keď mu zveruje po roku 1930 architekt Kamil Hilbert vytvorenie hlavných okien pre svatovitsku katedrálu na Pražskom hrade a mozaik pre kaplnku sv. Ludmily. Švabinský začal pracovat na týchto monumentáalnych dielach vždy v lete a dokončoval ich po návrate do Prahy. Neskôr, v rokoch 1936-38 pracoval na mozaikovych výzdobách určených v budúcnosti pre priestory v pripravovanom Národnom pamätniku na Vítkove v Prahe. Medzi alegorické postavy, ktoée mali perzonifikovať jednotlivé oblasti štátu, zakomponoval vtedy Švabinsky i mládenca z Pohorelej v rázovitom kroji s ošatkou jabĺk v rukách a ešte raz z profilu v červenej lemovanej kabanici.
 

V lete 1938 bola Švabinského rodina na poslednom pobyte na Horehroni, ale veľký umelec nikdy nezabudol a veľmi často spomínal na Slovensko, jeho ľud i prírodu. Ešte v roku 1958, ako 85-ročny starec povedal v prednáške pre Československý rozhlas: ,,Pohorelská Maša! Ja rodák kroměřízsky, Hanák z roviny, jsem si tu pripadal podivně, když jsem prišel poprve do Pohorelské Maši. Samé vysoké kopce - Gindura, Kralova hola. Bylo to krásne, ale úplne nové."
 

Max Švabinsky, ktorý prenikol svojimi dielami najmä grafickými ďaleko za hranice svojej vlasti, bol a ostane navždy národnym umelcom, hodným tohto slova.

- Jaroslav Červinka -