Obsah

Muránsky hrad, jeho páni a ich vplyv na osídľovanie gemerského Horehronia, na vznik a vývin Pohorelej

Typ: ostatné
Úvod

„História magistra vitae“, akoby som i dnes počula svojho učiteľa v základnej škole na prvej hodine dejepisu, hoci od tých čias uplynulo viac ako tridsať rokov. Práve so spomínaným učiteľom som v rámci školského výletu prvýkrát navštívila Muránsky hrad. Do prostredia Muráňa som sa vždy rada vracala, preto som sa rozhodla vydať po stopách Muránskeho hradu a jeho panstva aj prostredníctvom dostupnej literatúry.
Z turistického lexikónu Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku (Križanová, E., Puškárová, B., 1990) sa dozvedáme, že Národný park Muránska planina sa nachádza na rozhraní stredného a východného Slovenska, v západnej časti Slovenského rudohoria. Muránsky hrad je tretím najvyššie položeným hradom na Slovensku s nadmorskou výškou 935,4 m n.m. Rozlohou 95 x 359 m sa radí medzi najrozsiahlejšie hrady. Zrúcaniny hradu Muráň stoja na vrchu Cigánka, na severe od obce Muráň. Obec leží na križovatke ciest smerujúcich do Tisovca, Červenej Skaly a Revúcej.
Historici umenia chápu pod pojmom hrad predovšetkým kamennú fortifikáciu (pevnosť), postavenú od 13. storočia, zvyčajne na strategickom a ťažko prístupnom mieste (Križanová, E., Puškárová, B., 1990).
Bohatú históriu Muránskeho hradu v súčasnosti približuje P. Hlodák (2006, 2007). Podľa autora je dielo Muránsky hrad a jeho páni snahou „odstrániť všetky nepresnosti, protirečenia a chyby, ktoré sa nahromadili za stáročia, a ktoré značne deformovali históriu ako aj charakteristikujednotlivých vlastníkov hradu a ich skutky“ (Hlodák, P., 2007, s. 6).
Už v roku 1872 opísal dejiny Muránskeho zámku S. Tomášik v diele Pamätihodnosti Muránskeho zámku (1974), v ktorom čiastočne nadviazal na dielo svojho otca P. Tomášika z roku 1839. Dejinami hradu sa zaoberal aj miestny učiteľ J. Droppa v roku 1905 v diele Dejiny hradu Muráň (2007).
Pre mňa osobne bolo zaujímavým čítaním dielo Panstvo Muráň (2006), v ktorom sa P. Hlodák so spoluautorom J. Žilákom zameral na osídlenie a hospodársky vývin Muránskeho panstva. Za veľmi cenné považujem informácie o mojom rodnom kraji, Horehroní, zvlášť o rodnej obci Pohorelá.

Najstaršie dejiny hradu
Pri objasňovaní založenia hradu Muráň musíme podľa P. Hlodáka (2006) vychádzať z dejín Gemerskej župy, vzniknutej pravdepodobne začiatkom 12. storočia, za vlády Kolomana. Ešte pred vytvorením gemerského komitátu mali v tejto oblasti majetky rody Hanva – Hunt – Poznan a Balog. Rod Balog prišiel do Uhorska z Durínska, pravdepodobne v polovici 11. storočia, za vlády Ondreja I. Prvý známy gemerský špán bol Mikuláš (1240).
Od začiatku 13. storočia nastáva výrazný rozvoj feudálneho systému, rozkladá sa komitátne zriadenie, ruší sa kráľovské vlastníctvo pôdy. Kráľ Ondrej II. sa ako jediný uhorský kráľ zúčastnil na križiackej výprave do Svätej zeme, kde ho sprevádzali aj služobníci z Gemera. Zlatou bulou z roku 1222 zaručuje šľachte rozsiahle stavovské slobody (Korim V., 1998). Výsady potvrdené bulou čiastočne upravil až Belo IV., keď zamedzil rozdávaniu kráľovského majetku.
Pri tatárskom vpáde v roku 1241 pri rieke Slaná bolo uhorské vojsko obkľúčené a postupne zničené. Kráľovi Belovi sa podarilo z obkľúčenia vyviaznuť. Tatári zostali v krajine tri roky, po ich odchode vyvíjal Belo IV. značnú aktivitu na obranu Uhorského kráľovstva. Organizoval obnovu starých hradov a podporoval výstavbu nových kamenných hradov v nedobytných lokalitách.
Pre dejiny hradu Muráň je dôležitá darovacia listina Bela IV., ktorá bola vystavená 2. júna 1243. Kráľ v nej dáva synom Mateja z rodu Ákoš, špánom Dietrichovi a Filipovi Bebekovi obrovské Plešivecké panstvo. Bebekovci sa stali vládcami Gemera a jedným z najvplyvnejších rodov v Uhorsku. Zásluhy Dietricha a Filipa Bebekovcov, ktorí pomáhali kráľovi pri bitke s Tatármi ich najviac predurčovali, že z nadobudnutých majetkov postavia hrad Muráň, hoci sa toto tvrdenie neopiera o žiadne listinné dôkazy. Až donačná listina kráľa Štefana V., syna Bela IV., je prvou písomnou zmienkou o hrade Muráň (Castrum Muran). Štefan V. daroval hrad 11. mája 1271 sudcovi Mikulášowi Gunicovi z rodu Ratold.
Hrad teda vznikol niekedy v polovici 13. storočia na ceste z Gemera do Spiša a stal sa centrom hradného panstva, ktoré sa rozprestieralo na otvorených dolinách, hlavne v údolí muránskeho potoka a zaberalo časť Spiša po Hranovnicu a časť Hrona po chotáre Brezna.
Koncom 14. storočia vlastnil hrad gemerský župan Dezider z rodu Ratoldovcov, ktorého vetva prevzala meno Ilsvayovci (Jelšavskí). Panstvo hospodársky povzniesol palatín Leustachius Rathold (1393) a palatín Juraj z rodu Rathold. Po smrti Juraja z Jelšavy (v roku 1433), posledného z rodu Jelšavských , získali Muránske panstvo a hrad Perényiovci, pravdepodobne darovaním od kráľa.
Okolo roku 1450 sa na hrade usadili bratríci, vojenské skupiny bývalých husitov, ktorí ho opevnili a stal sa ich zhromaždiskom. Viedol ich Peter Aksamit. O činnosti bratríckych vojsk v Gemeri svedčí fakt, že proti hradným „Čechom Muránskym“ dal v roku 1461 kráľ vybudovať neďaleko Nižnej Slanej pevnôstku nazývanú Muránčok.
Bratríkov z hradu vypudil gróf Štefan Zápoľský, ktorý sa stal neskôr palatínom, no v roku 1465 bratríci dobili hrad Muráň späť.
V roku 1469 dostal panstvo od Mateja Huňadyho Korvína Štefan Zápoľský, od dedičov ktorého získal Muránske panstvo v roku 1527 Tornalyai. Podľa súpisov z roku 1427 boli Tornalyaovci najbohatšia rodina v gemerskej župe.
V roku 1526 turecké vojská porazili v bitke pri Moháči uhorskú kráľovskú armádu. Gemer sa dostal do susedstva tureckej ríše a pod nadvládu Jána Zápoľského, ktorý vystupoval proti Ferdinandovi Habsburskému. Boj medzi oboma protikráľmi trval desaťročie a sprevádzali ho nepokoje a rabovanie.
V roku 1535 dostal hrad gemerský lúpežný rytier Matej Bašo, ktorý robil tútora malému Jánovi Tornalyaimu. Bašo podnikal výpravy do širokého okolia, prepadával a raboval panské sídla, dediny a mestá. Na Muránskom hrade razil falošné peniaze.
Po dobití hradu cisárskym vojskom, pod vedením grófa Mikuláša zo Salmu, Bašu v roku 1549 popravili. Ako dnes vieme, zachovalo sa slovné prirovnanie pre lúpežníkov, ktorí zle pochodia: „Dobašuješ ako Bašo.“
Mikuláš zo Salmu bol významný vojenský veliteľ Ferdinanda I. Habsburského, ktorému pripadol hrad i panstvo. Po odchode Salmu ostala na Muráni silná cisárska posádka vedená Melchiorom Maškom. Bol kapitánom hradu v rokoch 1559 – 1584, položil základy protestanskej cirkevnej organizácie a vypracoval Muránske artikuly, cirkevné zákony pre protestantských kňazov a cirkevné zbory.
Z kráľovských rozhodnutí v rokoch 1553 a 1554 sa zachovali opísané skutočnosti, z ktorých sa dozvedáme, že na hrade bol čulý stavebný ruch. Budoval sa sklad potravín a munície, výťah, opravovali sa múry, kopala sa studňa. Na hrade sa nachádzal mlyn. V rokoch 1557 – 1558 bola vykonaná hradná kontrola. Pre bezpečnosť bolo treba prestavať vchod na kamenný, hradné budovy a strážne veže postavené z dreva boli v zlom stave, delá a zbrane hrdzaveli, lebo neboli správne uskladnené. V zlom stave boli i všetky tri nádoby, ktoré slúžili na vodu. Studňa mala sedemnásť siah hĺbky, podľa odborníkov sa musela hĺbiť až do hĺbky dvadsaťšesť siah, aby bola dosiahnutá voda.
V roku 1557 sa dostali do Muráňa Turci, ale aj napriek tomu, že hrad strážila málopočetná posádka, nepodarilo sa ho Turkom dobiť. Situácia sa opakovala v roku 1562 a v roku 1574.
V roku 1599 vtrhli aj do údolia Hrona, ale Muránsky hrad už neohrozovali. Pätnásťročná vojna, ktorá bola najkrutejšou habsbursko−tureckou vojnou, sa skončila až v roku 1606 uzavretím Žitavského mieru.
Koncom 16. storočia vládol na hrade gróf Rotthal, ktorý ho dostal kúpou z kráľovského fišku za 100 000 zlatých. Uhorská šľachta však bola k nemu nepriateľsky naladená. Na nátlak krajinského snemu rodina panstvo predala. Po trojročných jednaniach o predaji v rokoch 1609 – 1612 sa vlastníkom Muránskeho panstva stali Séčiovci.

Zlaté obdobie hradu
Prvým známym potomkom z rodu Séčiovcov je istý Ananias, ktorý sa spomína už v roku 1214 a pochádza zo starého rodu Balog. Za základ rodu sa považuje jeho vnuk Mikuláš, ktorý mal sedem synov.
Predposledný z rodu Tomáš Séči (1555 – 1618) patril medzi významných šľachticov. V roku 1617 sa stal členom kráľovského parlamentu. V závete odkázal hrad prvo rodenému synovi Jurajovi.
Juraj Séči, hlavný župan Gemera, rytier zlatého rúna, hrad skrášlil, vybudoval na ňom nové budovy, vztýčil nové bašty a veže, dal vykopať hlbokú studňu, dal založiť okrasné záhrady a rybníky. V obových dokumentoch zachovaných z roku 1619 je opísaný ako tvrdý bojovník za svoje osobné blaho, za majetok a slávu, hľadajúc osobný prospech. Bohatstvom patril k prvým v krajine. S manželkou Máriou Drugetovou z Humenného sa presťahoval do Muráňa v roku 1617. Mali štyroch synov a päť dcér. Aj Mária bola bohatá, múdra a inteligentná, pyšná na svoj šľachtický pôvod. Muránsky hrad prežíval v tomto období pokojnú epochu náboženského života. Stal sa baštou protestantizmu s vplyvom na široké okolie. Mária štedro podporovala evanjelickú cirkev, finančne sa podieľala na stavbe kostolov a škôl, dozerala na úroveň vyučovania. Mária bola príkladom kresťanského života, oporou cirkvi, ako aj podporovateľkou vzdelania a vedy. Vládla hradnej posádke, poddaným, aj svojim deťom. Vynášala rozsudky, bola strážkyňou mravov. Muráň zostal celý život jej najmilším miestom. Zomrela 28. mája 1643, dožila sa 58 rokov a vyslúžila si miesto a úctu medzi najvznešenejšími ženami jej doby. Všetky dcéry sa vydali za urodzených pánov, ktorí pochádzali z rodín vysokej uhorskej aristokracie. Mária v závete rozdelila majetky dcéram rovnakým podielom.
Pokiaľ žila Mária Drugetová, dcéry odišli z hradu a žili vlastný život po boku svojich manželov. Z detí je najvýznamnejšia Mária, zvaná Muránska Venuša, ktorá sa po dvoch nešťastných manželstvách vrátila v roku 1643 na Muráň a o rok neskôr sa vydala za Františka Vešeléniho, ktorému vy dala do rúk hrad Muráň.
O začiatku vzťahu Márie Séčiovej a Františka Vešeléniho nie sú žiadne dôkazy. Pravdou zostáva, že Vešeléni za pomoci Márie a vojakov obsadil hrad Muráň. Dobil ho pre cisára a pre seba samého, ako si to vopred zaumienil. Prostredníka medzi Máriou a Františkom robil sluha Kadáš. Ich svadba bola v Jelšave v roku 1644.
Dvanásteho februára 1650 dostali od kráľa vo Viedni listinu a dedičné právo na majetky Panstva Muráň. Hrad dostala Mária Séčiová. V tom čase bol mocne opevnený, bolo vybudovaných množstvo budov. Skrášlený bol najmä Séčiovský palác a kostol s vežou, vybudované boli záhrady. Na hrade sa schádzali významní ľudia, krajinskí hodnostári, magnáti, bohatá šľachta, cudzí vyslanci, diplomati.
Mária usporadúvala slávnosti, zábavy, poľovačky a rybačky. Obdobie Vešeléniho bolo vrcholom slávy Muránskeho hradu a hovorí sa o ňom ako o zlatej dobe Muráňa.
Po smrti kráľa Ferdinanda III., ktorému bol Vešeléni zástupca, nastúpil na uhorský trón cisár Leopold, ktorý nedodržiaval zlatú bulu vydanú kráľom Ondrejom II. a pobúril proti sebe šľachtu celej krajiny.
František Vešeléni sa stal hlavným organizátorom sprisahania proti Habsburgovcom, ktoré sa konalo i na hrade Muráň.
Vešeléni však 27. marca 1667 zomrel v Slovenskej Ľupči na pravdepodobnú porážku, ale boli dohady, že ho otrávili.Mária s ním žila v právoplatnom manželstve dvadsaťdva rokov. Je o nich známe, že obaja boli vášnivými čitateľmi. Ich knižnice umiestnené na hrade sa viackrát spomínali v súpisoch zhabaného majetku po dobití hradu. Mária bola vzdelaná, vedela latinsky, maďarsky, slovensky i nemecky.
Mala rada aj lekársku vedu. Po manželovej smrti bola smutná, obávala sa o svoj život a o osud Muráňa.
Generál Karol Lotrinský bol poverený zatknutím Márie po odhalení protihabsburgského sprisahania. Chcel si Muránske panstvo podmaniť. Mária vyše roka hrad bránila, vyjednávala, písala listy na viedenský dvor, dokazovala svoju nevinu.
Posledné listy písala 2. decembra 1670 v Muráni, 13. februára 1671 ju previezli v putách na krytom voze najprv do Bratislavy a Eisenu, potom do Viedne, kde uväznená v kláštore uršuliniek žila ešte osem rokov. V októbri 1676 odišla z Viedne k rodine Köszegu. Zomrela 18. júla 1679 a je pochovaná v jezuitskom kláštore v Köszegu. Nesplnila sa jej túžba, aby mohla odpočívať po boku manžela.

Vplyv Muránskeho panstva na osídľovanie gemerského Horehronia
T. Rochovský (1995) uvádza, že pod pojmom gemerské Horehronie rozumieme teritórium od bacúšskeho potoka po Besník. Patrila k nemu obec Polomka, Závadka, Heľpa, Pohorelá, Šumiac, Telgárt a na hranici Spiša položený Vernár. Ide o komplex siedmich obcí v najvýchodnejšom cípe Horehronia.
Prvý záznam o valachoch na Horehroní pochádza z roku 1326 o založení Telgártu. Z roku 1427 sa zachoval spoľahlivý doklad o existencii Polomky, hoci podľa maďarského historika B. IIIa osada bola založená už v roku 1321.
V období ohrozenia Horehronia Turkami, okolo polovice 16. storočia, v obciach Polomka, Telgárt, Šumiac, Heľpa bolo osídlených valachmi ako aj inými obyvateľmi približne 3 – 9 usadlostí, pričom niektoré usadlosti boli opustené. V Polomke bola vybudovaná pevnôstka, ktorá mala zabrániť lúpežným prepadom Turkov na Horehroní.
Hronci boli evanjelikmi, katolíkmi a vyznávali aj pravoslávie, čo bolo vplyvom rôznorodosti obyvateľstva. Koncom 16. storočia vidieť organizovanie evanjelickej cirkvi. V Polomke v tom období stál drevený kostol, v Šumiaci a v Telgárte mali i vlastný cintorín. Evanjelici mali farára najprv len v Pokomke, ale pôsobil na celom Horehroní. K evanjelickej fare v Šumiaci patrila i obec Telgárt a neskôr Pohorelá. K polomskej farnosti patrila Heľpa a od roku 1611 Závadka. Fara i drevený kostol boli postavené aj v Šumiaci.
Vplyv Muránskeho hradného panstva na hospodárstvo ako aj na život obyčajných ľudí bol značný. Oni určovali vývoj od ná boženského až po rodinný život bežného poddaného (Rochovský, T., 1995).

Vznik a vývin Pohorelej
Prvá písomná zmienka o Pohorelej je z roku 1612, za panstva Séčiovcov v roku 1612 T. Rochovský (1995) udáva, že Séčiovci panskú lúku nazývali v urbárskom súpise i „pálenisko“, „pohorelisko“. V tej dobe usadníkmi Pohorelej boli slovenskí poddaní zo Šumiaca (Janko Zatroch – šoltýz, Nemec Martin, Polák Jakub, Polák Gregor), z Polomky (Oravec Šimko) a neskôr sa pridal ukrajinský a poľský element (Rochovský, 1995). V roku 1616 prevládali v Pohorelej Poliaci. Noví zemepáni Séčiovci nepožadovali od poddaných platenie daní, preto sa na Horehronie hrnuli chudobní
roľníci aj z ďalekých oblastí a začala sa presadzovať poľnohospodárska výroba.
T. Rochovský zdôrazňuje, že dejiny Pohorelej sú úzko späté s hradom Muráň, Pohorelá bola vyše dvoch storočí súčasťou Muránskeho panstva. "Oficiálnym zakladateľom" obce je Tomáš Séči. V prvej tretine 17. storočia, asi do roku 1660, bol postavený prvý ľudový drevený kostolíček, ľudová kaplnka. V roku 1660 dal František Vešelíny postaviť druhý drevený kostol na mieste, kde dnes stojí murovaný. Kostol bol zasvätený svätému Štefanovi, uhorskému kráľovi. Z hradu Muráň bol prinesený i bočný oltár so sochou Sedembolestnej Panny Márie. V roku 1669 grófka Mária Séči pridelila Pohorelej prvého farára, ktorým bol Janovič Joanes. S príchodom prvého kňaza farnosť dostala od majiteľky muránskeho domínia aj prvý zvon s jej nápisom: Anna Mária Széchy 1669. Od toho istého roku stála v Pohorelej popri drevenej fare aj drevená budova triviálnej školy.
Dejiny Pohorelej sú úzko späté aj s rodom Koháryovcov, ktorí začiatkom 18. storočia dostali do vlastníctva hrad a panstvo Muráň.
Dnešný murovaný kostol bol dostavaný v roku 1768 zo základiny grófa Štefana II. Koháryho. Stavať ho začal Ignác II. Koháry. Dokonca v roku 1908 dostala obec pomenovanie Koháryháza. O toto pomenovanie sa pričinil Jozef Bahéry, rodák z Muráňa, ktorý bol od roku 1874 v Pohorelej učiteľom. Bol aj organistom a hudobným skladateľom, zaslúžil sa aj o preklad knihy Jozefa Droppu Dejiny hradu Muráň
do slovenčiny (Rochovský, T., 1995).

Dejiny hradu po rode Séči
Keď Mária Séčiová odovzdala Muránsky hrad v roku 1672 do rúk cisára Leopolda, zaujal panstvo ako konfiškát generál Ján Rotthal a tridsať rokov ho spravovala kráľovská komora. Počas povstania Imricha Tököliho sa na hrade zdržiavali kuruci. Hrad bol opäť v cisárskych rukách po porážke Turkov pri Viedni v roku 1684. Ešte v tom istom roku ho dobil generál Schultz, čím skončila vláda kurucov na Muráni.
Hrad a panstvo Muráň dostal v roku 1701 gróf Štefan Koháry II. za služby, ktoré preukázal kráľovskému dvoru v boji proti Turkom. O rok neskôr hrad vyhorel.
Cez kurucké povstanie v roku 1704 ho zaujal František II. Rákoci, ale nestaral sa oň a nakoniec tento majetok dal generálovi Berčénimu. Berčéni hrad čiastočne opravil, no napriek opravám v roku 1706 bol v zlom stave a zo svojho úpadku sa už nikdy nespamätal. Zašla sláva niekedy tak silného, v dejinách Uhorska významného hradu (Hlodák, P., 2007).

Hrad Muráň a panstvo v moci rodu Koháry
Muránskeho panstva sa zmocnil Štefan II. Koháry, ktorý sa oň zaujímal už v roku 1682. Štefan II. bol zaneprázdnený vojenskými povinnosťami, spravovania rodinného majetku sa ujal jeho brat Wolfgang a neskôr jeho posledný syn Andrej Jozef Koháry (1694 – 1757). Andrej sa zaujímal o Muráň, za jeho vlastníctva Muránskeho panstva bola v roku 1743 zhotovená mapa panstva. Po smrti Andreja prešiel majetok na najstaršieho syna Mikuláša, ktorý sa veľmi zadĺžil. Po jeho smrti si majetky rozdelili bratia Ignác a Ján.
Za držania majetkov Muránskeho panstva Koháryovcami hrad Muráň stále viac a viac chátral. Navyše v roku 1760 po údere blesku znovu vyhorel. Aj keď ho čiastočne opravili, stával sa stále neobývanejším. Hradné múry, bašty, veže sa pomaly rúcali, hrad čakal na obnovu, ktorá nikdy neprišla. Práve v týchto rokoch veľkého úpadku sa narodil posledný Koháryovský majiteľ, syn Ignáca Koháryho, František
Jozef Koháry (1766 – 1826).
Koháryovci sa na svojich panstvách zaujímali aj o podnikanie. V literatúre je množstvo odkazov, že zakladateľ železiarstva a hutníctva na Horehroní je Mikuláš Koháry, nie je to však nikde vierohodne podchytené. Jediný syn Ignáca, František Koháry, sa po otcovej smrti v roku 1777 stal dedičom rodového fedeikomisu, ako aj majetkov strýka Jána s podmienkou, že vyrovná dlhy po dedičoch Mikuláša Koháryho.
František prebral Muránske panstvo v roku 1807 aj s hradom. Zameral sa na využitie hospodárskeho potenciálu panstva, nie na obnovu hradu. Prevzal Pohorelské železiarne, kde vlastnil dvojtretinový podiel a jednu tretinu vlastnil Mitrovský. František dosiahol významné postavenie. Bol predsedom Uhorskej kráľovskej komory, vicepalatín, správca kráľovského majetku, získal titul knieža. Dlhy vyrovnal, majetok zveľadil a rozšíril. Činnosti Koháryovcov v oblasti železiarskeho podnikania v Pohorelej svedčia o ich veľkom záujme o tento región. S manželkou Antóniou Waldsteinovou von Wartenberg mal dcéru Máriu Antóniu (1797 – 1862), ktorá sa v roku 1816 vydala za Ferdinanda Coburga (Hlodák, P., 2006, 2007).

Poslední majitelia hradu a muránskeho panstva – Coburgovci
Coburgovci boli starým nemeckým rodom, no patrili k najmladším panovníckym rodom v Európe. Postupne sa dostali do príbuzenstva významných rodov v Európe.
Ferdinand Juraj Coburg (1785 – 1851) 21. marca 1831 dostal kráľovskú darovaciu korunu na panstvo Muráň a v decembri bol slávnostne v Muráni do tejto funkcie ustanovený. Celá slávnosť pokračovala na hrade. Do brány na hrade nainštalovali pamätnú tabuľu, ktorá pripomína slávnosť prevzatia hradu. Ferdinand zdedil všetok majetok Františka Koháryho a odkúpil jednu tretinu vlastníctva Pohorelských železiarní od rodiny Mitrovských.
Pohorelá sa na Horehroní najviac rozvíjala, v roku 1807 sa začala výstavba závodného domu, ktorá trvala tri toky. V roku 1826 Ferdinand zlúčil závody v Pohorelej a v Červenej Skale a správu preniesol do Pohorelej. V rokoch 1837 – 1839 vybudoval Ferdinandovu hutu. Začal s rozsiahlou modernizáciou, vytvoril silný pohorelský komplex. Riaditeľstvo podliehalo priamo Ústrednej kancelárii vo Viedni. V tejto podobe pracovalo až do roku 1913,keď Coburgovci svoje železiarske podniky predali viedenskej firme Hagyi.
V roku 1833 v Hornom okrese Gemersko – Malohontskej župy bol vytvorený samostatný Pohronský okres so sídlom v Pohorelej. T. Rochovský (1995) uvádza, že Pohorelá v roku 1833 úplne vyhorela. Na mieste dreveného kostolíka dnes stojí kaplnka, ktorá túto udalosť pripomína. V tom istom roku bola postavená v Nižnej Švábovke aj prvá privátna valcovňa plechov v Uhorsku. V roku 1839 začal stavať v Pohorelej veľkú vysokú pec s fúkaním vzduchu.
Po smrti Ferdinanda Coburga v roku 1851 prešlo dedičstvo na syna princa Augusta. August Ľudovít Viktor Coburg (1818 – 1881) sa v roku 1843 oženil s dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa Clementínou Orleánskou. August tiež zveľaďoval pohorelský železiarsky komplex, ktorý Coburgovská rodina vlastnila vyše sto rokov. V roku 1848 postavil poniže Ferdinandovej huty Augustovu hutu v Pohorelskej Maši. V tom čase bol pohorelský komplex najvýznamnejším v Gemerskej župe. Sľubný hospodársky vývin na Muránskom panstve v roku 1848 zavŕšilo panstvo budovaním ciest z Muráňa aj na Hron.
Z rozhodnutia Augusta bol pod hradom Muráň v roku 1866 vybudovaný posledný objekt, poľovnícka chata, ktorá slúži dodnes ako turistická ubytovňa. Clementína dala manželovi po smrti pod hradom postaviť pomník ako spomienku na obľúbený kraj.
Dedičný majetok zdedil po otcovi najstarší syn Filip Coburg (1844 – 1921). Zosobášil sa s belgickou princeznou Lujzou, takto sa dostal do príbuzenstva s cisárskou rodinou Habsburgovcov. Filip spravoval majetky Muránskeho panstva, viedol na nich vzorné lesné hospodárstvo, staral sa o železiarne a hospodárske podniky. Ferdinandova huta a Augustova huta sa stali pilierom železiarní v Pohorelej. Filip dal postaviť v Pohorelej poľovnícky zámok, kde sa rád zdržiaval aj s manželkou Lujzou. V roku 1903 bola postavená trať z Pohorelej do Červenej skaly. Zaujímavosťou je, že Coburgovci si postavili pri železnici aj vlastnú železničnú stanicu, a to pri kaštieli v Pohorelskej Maši.
V tieni svojho brata žil Ferdinand Coburg (1861 – 1948), ktorý mal pozitívny vzťah k Muráňu aj Horehroniu. V roku 1877 sa stal bulharským panovníkom. V roku 1908 ho zvolili za cára. Po nešťastnom vládnutí odišiel do exilu a zdržiaval sa najmä na Slovensku. Na Prednej Hore začal stavať impozantný lovecký zámok.
Koniec 1. svetovej vojny priniesol rozpad Rakúsko – Uhorskej monarchie a vznik Československej republiky. Vznik republiky priniesol aj začiatok konca Muránskeho panstva.
Po smrti Filipa Coburga v roku 1921 dohodou prešli všetky majetky Coburgovcov do štátneho vlastníctva. Priemyselné podniky Coburgovcov prebrala firma Mannesmann. Až v roku 1934 sa rodina Coburgovcov dostáva znova na časť svojich slovenských majetkov.
Počas vojnovej slovenskej republiky sa Ferdinand zdržiaval v loveckom zámku na Prednej Hore. Stretával sa s prezidentom Tisom a jeho vládou. V lete 1941 ho na Muráni navštívili synovia Boris a Cyril. Na Slovensku sa zdržiaval ešte v roku 1944. Hoci je pochovaný v Coburgu, chcel byť pochovaný pod Kráľovou hoľou, v Zlatne.
Posledným majiteľom hradu Muráň bol po Filipovi jeho prasynovec Joziáš. Politické aktivity a nová doba im nedovoľovala, aby sa mu venovali. Nebolo im treba hradu a pre nich, zdá sa, nič neznamenala ani jeho slávna história (Hlodák, P., 2006, 2007).

Záver
Niekoľko týždňov som denno−denne žila s postavami, ktoré sa natrvalo vryli do dejín Uhorska, dejín Slovenska, do dejín gemerského Horehronia. Aj pre históriu Muránskeho hradu v plnej miere platí: „Historia magistra vitae“. História, o ktorej napísal v roku 1872 Samo Tomášik v knihe Pamätihodnosti Muránskeho zámku: „Končí sa história Muránskeho zámku. Bola to história slávna i smutná. V múroch Muránskeho zámku sa neraz konala budúcnosť celého Uhorska. Teraz tu stojí Muránsky zámok ako obor premožený časom. Musel to byť kedysi impozantný pohľad na skalný masív s mocnou hradnou pevnosťou. Dnes všetkých majiteľov hradu a osudy, ktoré prežívali v jeho múroch, zavial neľútostný čas. Pretrvali len prekrásne hory a lesy s okolitou prírodou, ktorá aj dnes láka na návštevu.“
Mnohokrát, keď zavriem oči, stojím na troskách Muránskeho hradu, vnútorným zrakom sa dotýkam jeho minulosti a čaro týchto chvíľ podčiarkujú verše nemeckého básnika Matthissona uvedené v knižke Paměti jelšavské a muránske, vytlačené v roku 1829 v Pešti a napísané Pavlom Tomášikom (1974, s. 193 – 195): „Tuna týchto výšinách, obkolesených horami, pod zrúcaninami dávnych časov, kde ma ovieva predkov dych – smutne spomínam, čím pred dávnymi rokmi tieto spráchnivené trosky boli – Vežnatý hrad, plný majestátu, dvíha svoje kamenné čelo na vysokej hore! Šeď a noc zakrýva teraz miesto bývalej vznešenosti! Smútkom obťažkané večerné vetvy vejú, kde sa hrdinovia tešili na hostinách! Bodľačie sa osihotene kolíše na mieste, kde kedysi chlapec o prilbu a oštep prosil, keď zaznel zvuk poľníc a na koňa sa otec vyšvihol. Na popol sa teraz premenili údy mocných, hlboko v tmavých útrobách zeme! Napoly do zeme zapadnuté náhrobné kamene miesta, kde odpočívajú, ledva ukazujú. Mnohí sa stali hrou len vzduchu; ich pamiatka zapadla ako ich hrobky; nad ligotom hrdinských časov sa vznáša mračno zabudnutia.
Tak zachádza života vznešenosť; tak bledne sen prázdnej moci!
Tak klesá do pustej noci v rýchlom plynutí času všetko, čo zem nosí! Vavríny, ktoré čelo víťaza venčia, činy, ktoré sa v kove a mramore ligocú, urny, zasvätené spomienke, a piesne nesmrteľnosti!”

- Bc. Dagmar Krupová -


Vytvorené: 4. 3. 2018
Posledná aktualizácia: 4. 3. 2018 09:48
Autor: Správca Webu