Pripomíname si 32. výročie "nežnej revolúcie"

Záznam v obecnej kronike:

Prejdúc v mysli jednotlivými mesiacmi až po druhú polovicu novembra, nebolo by potrebné pri jednotlivých udalostiach sa nejako zvlášť zastavovať. Politický systém v obci  tvorený volenými orgánmi a miestnym Národným frontom fungoval ako po minulé roky v zabehaných koľajách. Veď ako „hore“ tak aj „dole“ jediné zmeny, ktoré existovali boli personálne a tie spravidla spôsobila len choroba, prípadne úmrtie zainteresovaných. Aby som však bol spravodlivý, posledná zmena vo vedení vyvolala zmenu v hospodárskom a kultúrnom živote obce v tom priaznivom slova zmysle.

Náš skromný balíček ilúzií a nádejí, že sa veci dajú pohnúť k lepšiemu, sa čoskoro vyprázdnil. Všetka úprimná a hlavne úporná snaha jednotlivcov smerujúca k riešeniu problémov sa rozbíjala na bariére byrokratickej ťarbavosti, neochote a neschopnosti existujúcich inštitúcii a ľudí, od ktorých riešenie záviselo.

Aký teda bol , ak sa tak môžem vyjadriť, stav našej spoločnosti v predvečer počiatku zmien. Začnime od Adama. Povedzme si, kto žije v našej dedine? Tých okolo 3300 obyvateľov predstavuje nielen ten istý počet rôznych osudov v súčasnosti, ale je tu i kontinuita s minulosťou. Pohorelá ako jedná z mnohých, chudobná horehronská dedina je typická nielen svojráznym nárečím, spôsobom života a folklórom, ale aj názorovou orientáciou. Snáď to boli dlhé roky tvrdej driny, pocit zúfalstva a beznádeje pri strate obživy – a tiež vynikajúce osobnosti prezentujúce konkrétny politický názor (Dr. Clementis), ktoré spôsobili, že v rokoch predvojnových, vojnových i potom veľká časť občanov verila a dala svoj hlas komunistom. Roky plynuli a tí, ktorí už vo voľbách roku 1946 získali tu svoj víťazný mandát ho – ako to dnešná doba ukázala - svojou praktickou politikou u veľkej časti ľudí postupne strácali.

Nazrieť pod pokrývku ľudských osudov niekoľkých  desaťročí nie je ľahké, ba niekedy priam nemožné. Navonok je často všetko v poriadku, ale vo vnútri to kvasí. Staré krivdy, staré politické , susedské, či rodinné spory, bez náhrady skonfiškované majetky ... Kto to dnes pochopí a spravodlivo obráti?

Jedno som vypozoroval – dedina žila (tak ako celá naša spoločnosť) dvojakým životom. Jedným, tým, oficiálnym – pracovisko, spoločenské organizácie, funkcie; a druhým domácim – viera staré žiale, rodinné a susedské vzťahy. A všetko sa to prelínalo, a neraz dramaticky z jednej oblasti do druhej zasiahlo.

Nedá sa poprieť skutočnosť, že mnohým ľuďom v obci sa v rokoch budovania socializmu očividne polepšilo. Nie každý si však kladie otázku, že často za akú cenu? Konkrétna doba a spôsob života utvorili našu morálku tak, že občas sa dívame a nevidíme. Optimista vidí namiesto dreveníc hrdé murované domy, aj keď postavené pri ceste, bez zelene, bez chodníkov, bez kanalizácie a občas s nevkusom.

Do úmoru pracovitý našinec takmer všetok svoj  voľný čas venuje zveľaďovaniu. Často na úkor svojho zdravia, občas na úkor svojej morálky a svedomia. Zháňa a hromadí. Ktosi raz povedal, že stačí sa prejsť po dedine a človek hneď vidí aký podnik je nablízku, a koniec koncov aj choroby sa u nás dajú naplánovať. Peniaze hýbu svetom – v systéme, kde zásady spravodlivého odmeňovania ustrnuli na heslách, sa dajú získať rôzne. Život je plný dobrých paradoxov. Včerajšia bieda znamená občas dnešné bohatstvo. A tak vysťahovalectvo rokov krízy prináša dnes chutné plody v podobe tvrdej meny. Títo šťastlivci spolu s ostatnými spravodlivými, ktorí majú to šťastie, že si aj zarobia aj ušetria, v kombinácii so skutočne obdivuhodnou pracovitosťou danou azda geneticky všetkým roľníckym národom čerpajú z takpovediac „voňavého“ zdroja blahobytu. Ale reálny socializmus nám ponúkaj iné možnosti. Výnosné, dobré platené miesta po známosti  a za “členstvo“, a občas aj úplne primitívne obkrádanie svojich blízkych. Dnes sa už jasne ukazuje, že máme na veľký počet zamestnancov podstatne menej pracujúcich. A tak často nie veľký plat za ešte menej práce, pri dnešnej palete možností zatiaľ stále ešte nezdaneného podnikania nie je dôvod k nespokojnosti. Myslím, že ďalším významným faktorom podmieňujúcim zmýšľanie a konanie ľudí je praktická skúsenosť niektorých, že vytúžená méta (či už je to atraktívna škola, pracovné miesto a veci podobné) sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi., ale v mnohých prípadoch schopnosti uchádzača nie sú rozhodujúce. Preto občas tá maskovaná, ale častejšie úplne otvorená neúcta k vzdelaniu a k vzdelaným spojená so stratou pocitu potreby vyvinúť úsilie pri získavaní vedomostí. Nedostatok v uspokojovaní  základných životných potrieb a obmedzená možnosť ich normálnym spôsobom dosiahnuť je živnou pôdou pre reťazenie rady ohniviek nezákonných pomocí či svojpomocí, ktoré každého účastníka viac alebo menej korumpujú. V každom prípade takto pribúda mlčiacich, ktorí svoje rováše majú nevediac kde a nevediac u koho a preto vyčkávajú.

Pretože sme národ po večeroch masovo sediaci pri televízoroch, pre väčšinu z nás prvým vážnym signálom, že sa niečo deje bolo pravdepodobne prerušenie vysielania televízie v nedeľu 19.11. vo večerných hodinách a prejav predsedu vlády Českej socialistickej republiky Františka Pitru. V utorok 21.11. to bol televízny prejav Miloša Jakeša a na Slovensku aj prejav ministra kultúry Pavla Koyša. Nechcem zovšeobecňovať, ale mám dojem, že ich aparátnicky ladené vystúpenia, spolu s novinovými správami a televíznymi šotmi urobili režimu medvediu službu. Ak  by som mal charakterizovať atmosféru týchto dní, tak ako som ju vnímal vo svojom okolí, boli by to tri hlavné pocity – príjemné vzrušenie, obavy, nepokoj. Chvíľami vzniká dojem, že celé dianie, aj keď sa od minulých líši svojím rozsahom, sa skončí palácovým prevratom vo sfére straníckej elity. Podotýkam, že nie sme svedkami toho, čo sa v skutočnosti odohráva. O udalostiach sa dozvedáme len kuso – sprostredkovanie. Štrajkujú banskobystrický študenti, konajú sa tu mítingy. Naši ľudia odsudzujú brutálny zásah bezpečnosti a červených baretiek proti študentom, ale vyskytujú sa aj názory – tak im treba..., čo zas chceli? ... a podobne. Prezentovať nepokoje ako vystúpenie „parazitných“ členov spoločnosti – študentov a umelcov, nie je až také neúčinné. Vo svojom okolí sa stretávam s názormi – „žijú z našich robotníckych daní a vyskakujú“ ..., „štát im dáva tisíce“ ..., a podobne.

Zvrat nastáva zhliadnutím sobotňajšieho televízneho vysielania – 25.11. Myslím si, že kto uzrel Letenskú pláň, musel pochopiť, že toto je definitívne. Zdá sa, že ten víkend väčšina našich ľudí presedela pri televíznych prijímačoch. Pocity a reakcie sú rôzne. Pravdepodobne ovplyvnené aj generačne.

Manifestačný generačný štrajk v pondelok 27.11. od 12:00 do 14:00 mal u nás rôzny priebeh. Zúčastnila sa ho väčšia časť pracovníkov Strojsmaltu a Jednotného roľníckeho družstva. Do týchto dní sa neobjavujú na našich uliciach žiadne letáky, ale z rozhovoru viem, že už prinajmenšom vo štvrtok 23.11. študenti, pravdepodobne bystrickí, sa objavujú na Horehroní, vylepujú plagáty, snažia sa nadviazať kontakt  s robotníkmi.  Do podniku Strojsmalt im vstup nebol umožnený. Letáky sú miestami strhávané hlavne vystrašenými, ale aj rozhorčenými majiteľmi plotov a múrov.

Začiatkom decembra sa objavuje na železničnej zastávke, ako aj vo výkladoch obchodov a vo vývesných skrinkách pred Miestnym národným výborom množstvo písomných materiálov. Ide o letáky Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu a študentov. V obci sa formuje hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré prostredníctvom miestneho rozhlasu vyzýva predstaviteľov obce a Národného frontu na spoločný dialóg, ktorý sa koná 3.12. vo večerných hodinách v klube Miestneho kultúrneho strediska ako verejné zhromaždenie občanov.

^{- zaznamenal kronikár Mgr. Peter Návoy – učiteľ ZŠ SNP Pohorelá -}