Časopis Život, rok 1956:

Ľudia v chološniach a oplieckách- Pod Kráľovou hoľou, z východnej strany, v širokej doline, pánu bohu za chrbtom leží vari tisícročná obec Pohorelá. Kronika hovorí, že jestvovala už v jedenástom storočí za panovania Ondreja I. Ale jej občanov vyhubil neskoršie pravdepodobne mor. Až v roku 1520 sa v nej osídlili obyvatelia poľského pôvodu, ktorí sem prišli cez Kráľovú hoľu. Ich potomci to sú terajší Pohorelci, pravda zmiešaní so slovenskou krvou. No i dnes tu badať znaky staropoľských nárečí, ba i na starých opleckách a hantuchoch spozoruješ vplyv starého poľského ľudového umenia. Obec mala niekoľko mien v období maďarizácie, ale Pohorelci ostali vždy Pohorelcami. Títo ľudia sa už dávno začali živiť pálením uhlia z drea a odvozom železnej rudy, ktorú vozili do Dobšinej, Maše, Hronca, Podbrezovej i Polhory. S drevom a doskami chodili až do Miškovca, Jágra a Hatvanu, kde vozili i železo. Keď na Horehroní postavil feudál Coburg kovospracujúce závody s vodnými hámrami a martinskými pecami, Pohorelci našli obživu bližšie. No tieto priemyselné podniky začali koncom minulého storočia zanikať. Posledné z nich zanikli roku 1933 v dôsledku kapitalistickej hospodárskej krízy. Poklesla i ťažba dreva. Pracovné príležitosti Horehroncov sa znížili. SKalnaté grapy nijako nestačili vyživiť mnohodetné rodiny. Pohorelci - a Horehronci vôbec - odchádzali za more, kde robili v najťažších prácach. Jeden z nich, Karol Virus, ktorý sa pred štyrmi rokmi vrátil, pracoval skoro tri desaťročia na rozličných miestach a nakoniec v prístave Fort William, v Kanade. Spomína: - Bolo to roku 1924. Prešiel som pešo celé Horehronia, ale prácu som nenašiel. Čo sa dalo robiť? Musel som nechať ženu, deti a dal som sa vyviesť za more, aby som aspoň toľko zarobil, čo by som rodine drevenicu mohol postaviť. Lebo keď sme sa s mojou ženou brali, nemali sme ani strechu nad hlavou. V kanade som pracoval v komunistickej strane, organizoval som štrajky. Každú chvíľu ma vyhodili z práce alebo ma zatkli. Celých 28 rokov som tam žil iba zo dňa na deň. Tvrdo žili Horehronci. Dnes niekoľkí pracujú v priemyselných závodoch v Pohorelskej Maši, Závadke alebo z hôr privážajú na píly drevo. Mnohí pracujú v pohraničí i v baniach, roztratení po celej republike. Ale nejeden Pohorelec sa ešte doma plahočí na drobných roličkách. Zopár ich už pracuje v menšinovom roľníckom družstve. Lepší život si preráža cestu, i keď ešte stále pomaly, aj do tejto drevenej dediny, kde žijú pracovití, umní ľudia v chološniach, skurianikoch i vyšívaných opleckách. - Dušan Haruštiak -