Na Jazvečom vŕšku

Pomenovanie kopovitej vyvýšeniny (837 m n. m.), nápadne sa týčiacej vo vidlici sútoku dvoch horských bystrín tvoriacich potok Hučanské, je starého dáta. V chotárnej listine z roku 1670, podpísanej Muránskou pani grófkou Annou Máriou Séčiovou čítame vetu: "Z Pohorelej idúc k Heľpe, začali sme od Borsuka, toho mena vrchu...". Dnes je tento kopec husto porastený zmiešaným lesom. Z drevín prevláda buk a borovica, miestami osika, javor horský, smrek. Krovinný porast na okraji tvorí najmä lieska a trnka. Zdôrazňujem slovo "dnes", pretože v kronike obce Pohorelá je na starostlivo nakreslenom náčrte (autorom je učiteľ a kronikár Koloman Piljar) rastlinný pokryv označený ako "krovie". Náčrt bol zhotovený v roku 1935.

Vráťme sa však do dnešných čias. Z pohľadu geológa je kopec budovaný druhohornými dolomitmi a dolomitickými vápencami. Ich vek je okolo 200 miliónov rokov. Lem na jeho východnom okraji odkrýva pestrú zmes karbonátových hornín. Od celistvých balvanov, brekcií, zlepencov, po hrubozrnný štrk, piesok, íl a hlinu. Odkrytý profil hrá pestrými farbami, ktoré vyniknú najmä v časoch sucha. Od sivobielej po sivočiernu, žltkastú a v hornej časti hrdzavočervenú. Všade sa dajú pozorovať prebiehajúce krasové procesy, ako dôsledok styku hornín so zrážkovou vodou. Na jednotlivých úlomkoch možno voľným okom vzhliadnuť stopy utvárania horniny pôsobením morských rias. V širšom okolí sa vo veľkej miere vyskytujú aj slienité vápence, miestami slienité bridlice, ktoré zostupujú až nadol a nájdeme ich vystupujúce na odkryve pravobrežnej riečnej terasy starého Hrona.

Pri pohľade z diaľky, koruny husto rastených stromov vytvárajú ilúziu priam vzorovo formovanej kopy kužeľovitého tvaru. Skutočnosť je však iná. Strmší južný svah sa rozpadáva na veľké kamenné bloky, husto porastené machom.

Zastúpenie rastlín v machovom a bylinnom stupni je výrazne ovplyvnené horninovým podkladom. Vidíme množstvo vápencových druhov a naopak niektoré rastliny sa tu vôbec nevyskytujú. Na kameňoch napríklad rastú dva druhy menej známych papradí slezinník rutovitý a slezinník červený. Medzi machmi dominuje vápencomilný druh hrebienok mäkký. Z bylín tu nájdeme marinku hrdebarkovitú, marulku obyčajnú, šalviu praslenatú, pamajorán obyčajný, jastrabník lesný, zvonček broskyňolistý, zvonček repkový, kokorík voňavý, prilebovku červenú, kruštík širokolistý, vranovec štvorlistý, ostricu bielu, smlz pestrý, zárazu žltú, rôzne druhy mliečnikov a iné. V lúčnom poraste na okraji kvitne bôľnoj lekársky, ranostaj pestrý, pupenec roľný, silenka nadutá, divozel čierny, čertkus lúčny, klinčeky a nevädze. Na obnažených skalách a na okraji poľnej cesty kvitne ruman farbiarsky, náprstník veľkokvetý, škarda, komonica biela, hadinec a valeriána lekárska.

Jeseň prináša zmenu na lúkach pri lese kvitne pahorec brvitý, parnasia močiarna, jasienka obyčajná, očianka Rostkovova, púpavovec jesenný. Len pre zaujímavosť márne by ste ju hľadali na kremitých horninách rastúce druhy brezu, čučoriedku, brusnicu, vres a bielamach sivý. O tie zase nie je núdza v protiľahlom, na pohľad rovnakom, ale horninovo úplne odlišnom kopci Breznina.

Okolie skrýva i ďalšie zaujímavosti napríklad údolím potoka Hučanské, ktoré tvorí západný okraj nášho chotára, prechádza poludník 20° východnej zemepisnej dĺžky. A práve "prekročiť" poludník a odhaliť tajomstvo pôvodu neobvyklého názvu bolo cieľom vychádzky mladých priateľov prírody z našej školy. Raňajšia modrá obloha v prvú septembrovú sobotu sľubovala deň ako stvorený na bezstarostnú túlačku. Ale mali sme aj iný dôvod veď pred pár dňami sme odštartovali celoročný pilotný projekt Zelená škola, pod patronátom poradenskej organizácie občianske združenie Tatry z Liptovského Mikuláša. A povedzte poznáte dôstojnejší spôsob začiatku environmentálneho projektu, ako našu bádateľskú výpravu? Stručne povedané mladí výskumníci si prišli na svoje. Bolo pre nich zážitkom pozorovať ďalekohľadom vo výške krúžiace myšiaky hôrne a na kríkoch sediace strakoše červenochrbté. V kalužiach pri potoku sa hmýrili žabie žubrienky, krútili sa červenosfarbené larvy pakomárov, na vodnej hladine surfovali korčuliarky. Podarilo sa nám uzrieť aj na slnku sa vyhrievajúcu jašteričku a zablúdenú žabku kunku žltobruchú. Ochutnali sme plody borievky, ústa nám povykrúcali plody trnky a spoločne sme si pripravili zeleninovú pochúťku z krasovlasu bezbyľového.

A čo tajomstvo "Kóty 837"? Deťom sa ho podarilo odhaliť, keď po takmer horolezeckom kľučkovaní medzi mohutnými kamennými blokmi sme zostúpili na malú plošinu, z ktorej ústilo do útrob vrchu niekoľko záhadne vyzerajúcich otvorov. Tie už na prvý pohľad pripomínali vchody do zvieracích príbytkov, líščích alebo, čo je pravdepodobnejšie jazvečích brlohov nor. A práve slovami "borsuk, borsek" pomenúvali v dávnych časoch naši predkovia, obyvatelia Horného Uhorska nočného tuláka jazveca, ktorý vtedy, ako aj dnes vyhľadával pre svoj úkryt kamenisté kopce grapy, roztrúsené po chotároch obcí Horehronského podolia.

- Peter Návoy -