Obsah

KALISKÝ Roman

Typ: ostatné
Roman KALISKÝ- slovenský prozaik, dramatik a publicista. Počas SNP bojoval v partizánskej brigáde Jánošík a často sa zdržiaval v Pohorelej.

Narodil sa 23. septembra 1922 v Slovenskej Ľupči.
Zomrel 8. novembra 2015 v Bratislave.

Ľudovú a meštiansku školu vychodil v rodisku, potom študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1943 zmaturoval. V tom istom roku začal študovať chemické inžinierstvo na SVŠT v Bratislave. Strhol ho však vír vojnových udalostí, preto štúdium prerušil. V Slovenskom národnom povstaní bojoval v partizánskej brigáde Jánošík. Po skončení vojny sa stal redaktorom Práce, potom bol šéfredaktorom denníka Ľud a od roku 1953 dramaturgom slovenského dokumentárneho, neskôr hraného filmu. Po troch rokoch prešiel do Kultúrneho života, kde ako redaktor pôsobil až do zániku časopisu v roku 1968.
Pre svoje občianske a politické postoje k udalostiam v rokoch 1968 - 1969 a nasledujúcej normalizácii bol politicky diskriminovaný a nesmel publikovať. Preto sa vyučil za murára a z tejto profesie v roku 1982 odišiel do dôchodku.
Po novembri 1989 sa znova zapojil do politického a kultúrneho života. Stal sa riaditeľom Slovenskej televízie, odtiaľ prešiel za redaktora a zástupcu šéfredaktora do Slovenských národných novín, potom do Literárneho týždenníka. V roku 1993 bol zástupcom šéfredaktora denníka Republika, v rokoch 1993 – 1994 pracoval v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v Bratislave. Od roku 1994 bol na dôchodku.




Ako sme sa vracali (úryvok)

Koncom januára 1945 dostala naša partizánska brigáda rozkaz presunúť sa do priestoru Olomouca. Keby to bolo kdesi v Bielych Karpatoch alebo Javorníkoch, povedzme ... Ale my sme vtedy manévrovali lesnými hrebeňovými pochodmi predsa len trošku obďaleč. Medzi Homôlkou, Veľkým bokom, Orlovou a Kráľovou hoľou. Keď to zoberieme hore Hronom, tak od Bacúcha po Červenú Skalu a Šumiac. Lenže vtedy horehronské dediny už mali obsadené Nemci. Na Vianoce 1944 útokom obsadili aj Liptovskú Tepličku. Naše dve skupiny, s ktorými bol aj štáb brigády sa po boji stiahli hore pod Orlovú a odtiaľ vystrelili zo päťkrát aj z kanónika. Viac nábojov nemali. Jedna strela čírou náhodou vletela rovno do prednej izby domca, kde za stolom práve sedelo velenie nemeckej jednotky, ktorá obsadila dedinu. Šuchla oficierom okolo ušú, rozváľala pec a ne vybuchla. Škoda, nie? To by bolo slávy pre našu brigádu! Namiesto toho na Štefana mučeníka, čiže na druhý sviatok vianočný, podnikli Vlasovci spolu s jednotkou Edelweiss rafinovane pripravený prepad proti našim ďalším dvom skupinám na Veľkom boku. Chata, ktorá nám dovtedy dobre slúžila vzbĺkla ako papier. Banovali sme za ňou veľmi, ale čudovať sme sa nemohli. Nepriateľ sa nám prosto odpláca!. za prepad autokolóny pri Bacúchu, za dvoch zajatých Nemcov v Pohorelej, za vyhodený vlak pri Východnej a ostatné čísla našej predvianočnej nádielky. Od tých čias celý január sme sa vyčerpávali hlavne v presunoch. A hlavne vyčerpávali.


... Pohorelá nás dobre poznala. Niekoľko pohorelských chlapcov bolo v našej brigáde. Pohorelské ženy pre nás často po nociach piekli chlieb a do kusa ho poznášali na dohovorené miesto. Nejednu noc som sprevádzal pohorelských furmanov, ktorí museli do saní priahať po dva pári koní, aby sme vytiahli hore heľpianskou priehybou. V Pohorelej sme 23. decembra 1944 zajali u Kováča dvoch Nemcov a dedina za nich krvavo zaplatila ôsmimi životmi. Spájali nás živí aj mŕtvi. V Pohorelej Nemci rozchýrili, že nás všetkých na Veľkom Boku postrieľali. Od Vianoc dedina o nás nič nevedela .


... Zastavil som sa najprv u Kriaka. Mal obchod a hostinec. A peknú mladú dcéru. Amerikán, zaťatý odporca Slovenského štátu. Hoci dobre vedel, že bude s jeho majetkom a postavením v obci amen, ak vyhrajú po oslobodení komunisti, robil partizánom veľké služby.

Od Kriaka som ešte tej istej noci zašiel k Pompurovi. Pompurovcov je v Pohorelej veľa a tak sa musia od seba odlišovať prímeniami. Tento prímenie nemal a býval v drevenej chalupe pod kostolom. Pohorelá bola vtedy celá drevená, (hádam okrem kostola, krčmy a dvoch obchodov). Syna mal už ženatého a obe rodiny bývali pod jednou strechou. U neho som najviac nocúval, keď ma s Veľkého boku poslali s nejakým poslaním do Pohorelej. Poznali sme sa už skôr, lebo jeden z dvoch mojich starších bratov bol v Pohorelej učiteľom a u neho býval až do konca školského roku 1944.
Zaklopal som na oblok, ako som bol zvyknutý. No musel som povedať aj meno, aby mi otvorili. Pompura bol aj rád, že ma vidí, ale aj sa voľáko ošíval, škrabal sa vo vlasoch - Pán Kaliský, ale som Vám ja narobil! Nič som nechápal, kým mi všetko nerozpovedal. Z domu mi nejakým činom poslali do Pohorelej balík k Vianociam. Pravdaže k Pompurovi. Ale balík prišiel iba medzi sviatkami. A po nás už zostal v Pohorelej iba smutný chýr. O mne, ale aj o iných sa svätosväte tvrdilo, že sme mŕtvi. A po novom roku zobrali Nemci pohorelských furmanov odvážať materiál do Banskej Bystrice. Keď prechádzali cez Slovenskú Ľupču, pravdaže s nemeckým ozbrojeným sprievodom, Pompura zakýval na nejakého chlapa. bež chytro do Kaliských, nech dakto pribehne za Pompurom z Pohorelej. Pribehol najmladší brat aj so sestrou, dohonili furmanov pri Šalkovej. V krátkom nestreženom rozhovore im stihol povedať to najhlavnejšie. že balík odovzdať nemohol, že nás na Veľkom boku prepadli a vypálili a že ja som asi celkom isto, atď .. taká vec sa nehovorí nikomu ľahko. Do smiechu mi nebolo najmä pre mamu. No brat so sestrou jej našťastie nič nepovedali .


... Dni v Pohorelej sa nám rýchlo míňali, ale zraz partizánov v Brezne sa odťahoval, front sa zasekol akurát pri ňom a Rumuni nie a nie preraziť.
 

Do nemocnice v Pohorelskej Maši privážali ranených. Pohorelčania každý deň nastupovali, opravovali cesty, mostíky, železnicu, vojnu bolo ešte cítiť na každom kroku, ale za to aj prvé pohyby k novému životu.


Vytvorené: 4. 3. 2018
Posledná aktualizácia: 14. 9. 2018 09:14
Autor: Ján Pompura