RÁZUS Martin

Záznam z kroniky obce Pohorelá (bez gramatických a štylistických úprav):

Smrť slovenského básnika a spisovateľa

V druhú nedeľu augustovú, dňa 8. augusta 1937 vyslala bratislavská vysielačka do celého sveta smutnú zvesť, že Martin Rázus zomrel. Táto trúchlivá zpráva bolestne zapôsobila na všetkých roduverných Slovákov, lebo toto preca len nikto neočakával, trebárs sa všeobecne vedelo, že básnik a spisovateľ, zvaný „svedomie národa“, chorľavie. V osobnosti Rázusovej stratili sme my, Slováci veľkého spisovateľa, politika a evanjelická cirkev šľachetného kňaza. Navždy onemely ústa, ktoré v prevratových časoch smele prisahaly za všetkých Slovákov: „Prisaháme ..... otrokmi sme boli dosiaľ, viacej nebudeme!“ Odišiel neohrožený národný bojovník, aby sa viac nevrátil. S jeho telesnými pozostatkami rozlúčil sa slovenský národ jak v Brezne, kde zomrel a po prevezení v Banskej Bystrici, kde telo jeho uložené bolo k večnému spánku. Zanechal nám po sebe nehynúci literárny poklad, shrnutý do dvaciatich siedmich zväzkov. Jeho spevy, básne, romány divadlá a úvahy dlhé časy hlásať budú veľkosť svojho tvorcu.
Martin Rázus zomrel privčas. Bol v najlepších rokoch, veď ho čakala ešte len pädesiatka. No jeho dedictvo neprežije sa tak skoro ako bol krátky jeho pozemský život.
Toto zaznamenávam nielen preto, že Martin Rázus ako básnik a spisovateľ patril celému národu a len preto by ho bolo hodno aj v pamätnej knihe spomenúť, ale aj preto, lebo súc farárom v Brezne n/Hronom často navštevoval horehronské obce a z nich myslím najviac Pohorelú. Veď raz už v čase, keď ho choroba obličiek trápila bol povedal, že rád chodí po horehronských obciach už aj preto, aby poznal spoločenské, sociálne pomery kraja, ktoré vraj v nemalej miere dávajú mu témata alebo aspoň postavy k jeho románovej tvorbe.
Náš pospolitý ľud poznajúc ho najviac ako dobrého človeka a člena národného zhromaždenia, navštevoval ho na breznianskej fare, aby mu v rôznych záležitostiach osobnej povahy pomohol. On chudák trebárs bol akokoľvek zaujatý či už prácami tvorivými (básnickými a spisovateľskými) a či prácou pastorizačnou, trápený neduhom obličiek, pomáhal ľudu ako ešte vládal.
Keď ho hádam ľud nebude spomínať ako obohatil našu spisbu slovenskú, vďačne si naň spomenie ako na milého, obetavého svojho pomocníka. Nech muje slovenské zem, ktorú toľko razy ospevoval v svojich prácach, ľahká.
 

- V roku 1937 zapísal kronikár Koloman Piljar -