Obsah

TAJOVSKÝ Jozef Gregor

Typ: ostatné
Jozef Gregor TAJOVSKÝ, ktorý v rokoch 1896-1897 bol učiteľom v Pohorelej.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ - vedúca osobnosť slovenského literárneho realizmu a zakladateľ slovenskej realistickej drámy. Jeho hry sú aj v súčasnosti súčasťou základného repertoáru slovenských profesionálnych divadiel, vrátane Slovenského národného divadla, domácich i zahraničných ochotníckych divadiel.

Jozef Gregor Tajovský (18.10.1874 Tajov – 20.5.1940 Bratislava)
Rodák z Tajova. Školské roky strávil v Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Učiteľoval na mnohých miestach na Pohroní. V Pohorelej si zapisuje povery, fašiangové zvyky, rozprávky, povesti o Matejovi Korvinovi ... V roku 1897 mu vyšli dve tenké knižočky spomenutých "úhrabkov" - Omrvinky a Z dediny


STRETOL SA V POHORELEJ JOZEF S JOZEFOM?

J.G.Tajovský pôsobil v Pohorelej len veľmi krátko. V školskom roku 1895 - 1896 učil v Dohňanoch a v rokoch 1897 - 1898 v Podlaviciach. Bolo to teda v rokoch 1896 - 1897, keď učil aj v Lopeji. Hlavným dôvodom častého striedania učiteľských miest boli asi nezhody s vrchnosťou pre jeho národné presvedčenie.
Pohorelá Tajovského zaujala. V roku 1897 mu uverejňujú Slovenské pohľady článok - Z povier a obyčaji v Pohorelej. V redakcii sa príspevok zapáčil. Listom mu odkazujú: "Ostatok v augustovom čísle. Tých pohorelských zvykov čím najskôr spíšte ešte viacej."

Národne noviny v novembrovom čísle v tom istom roku uverejňujú jeho list pod názvom - Pohorelá 1897. V tých istých novinách je aj článok Pre lakomosť s podtitulkom: "Pohorelská prepovádka - rozprával Janko Gandžula, pätnasťročný mládenec z Pohorelej. Podáva Tajovský".
Zaujímavý je aj jeden z prvých dramatických pokusov Tajovského, hra pod nazvom Konačka, ktorej text sa nezachoval. Vieme o nej zo zapisnice schôdzky spolku Detvan, z novembra 1898. Rukopis Tajovský zničil. V hre vystupujú osoby Ondrej Rochovský, jeho žena Zuza, syn Ďuro. Ďuro ide na pytačky - do Svitov. Aj v známom Ženskom zákone vystupujú rodiny Maleckých a Javorovcov. Možno je to náhoda, ale v každom prípade sú to priezviska v našej obci dodnes bežné. Niektoré v podobe prímení.
Zaujíma Vás ale odpoveď na otázku v úvode? Áno, pravdepodobne sa stretli. Dvadsaťtriročný talentovaný mládenec, Jozef Gregor a 53 - ročný zrelý muž, Jozef Bahéry, tunajší učiteľ a kantor. Vplýval autor dvojjazyčného šlabikára, čítanky a spevníka, zberateľ ľudových piesní a povestí na mladého budúceho literáta? Ktohovie. Faktom ale ostáva, že v rokoch 1896 - 1897 v malej hornouhorskej dedinke náhoda na chvíľku spojila osudy dvoch významných osobností slovenskej kultúry.



POHORELÁ, KDE TO JE? (Reportáž, ktorá vznikla použitím úryvkov z listu Tajovského)

Kde je to?... Nuž veru, milý čitateľu, na školskej zemeguli to nenajdeš. Ale vyhľadaj si na zemevide Uhorska Hron a iď potom vedľa neho oproti prúdu až ta, kde je už len ako cvernička, a tam, ak si na dobru mapu trafil, najdeš pri malom kolečku zapísane: Pohorella.
Pozor zlý pes!... Kým by sme ešte do dediny zašli, mám česť; ctený čitateľu, ťa upozorniť; aby si sa dobrou knutou zaopatril, toľko psov som ja nikde na dedine nevidel ako v Pohorelej. Nuž majú tí ľudia ešte, buď Bohu chvála, aké také dvorce a po pár tých ovečiek, teda k ostraženiu týchto toľko tých hafajov.
Poteší to pána duchovného?... Zlých psov je tam teda, a zvlášte v zime, mnoho, ale ľudia sú dobrí, Boha sa boja, sú nábožní a v kostole veľmi pekne spievajú.
Pohorelci, ľudia veselí ... Pálení síce tiež pijú za "záloh ", no vypijú aj víno alebo pivo. A keď ich navštíviš, podľa mojej skúsenosti, len z toho dvojho jedným ťa ponúknu. Veselie odbývajú ešte za tri dni, no pravda: na štvrtý deň sa im ešte predsa zábava nehnusí. Ale aj vedia sa zabávať! A tých svadobných pesničiek koľko znajú!
Štúr sem, Štúr tam ... Veru by sa hádam akémukoľvek horliteľovi zunovalo ich spísať a tak ešte napochytre, keby musel tu i tu aj premýšľať, ako to vlastne urobíš, lebo oni hovoria, tak trochu "po poľsku". No o nedorozumení ani reči nemôže byť a potom už mnohí aj ponechávajú tú svoju starodávnu výrečnosť a učia sa po slovensky hovoriť. Zvláštne na tých to badať; ktorí boli vojakmi alebo dačo čítajú. Potom škola, kostol, furmanky a vôbec s iným ľudom mnoho brúsia z pôvodnosti reči.
Ber pane tie dane ... Chlapi, ako vravím, jedni furujú drevo, uhlie a železo do blízkych i vzdialených coburgovských maší, druhí sú po rúbaniciach, už či pri dreve alebo uhlí, a iní zas zaoberajú sa roľníctvom. Zväčša však živia sa z toho i z toho. V lete okolo poľa a v zime po horách, keďže ani ten najlepší gazda toľko chleba si nedorobí, čo by mu bolo na celý rok dosť. A z čoho by poplatili tie všelijaké dane?
Bez kapusty ani na krok ... Ovocné stromy nepestujú, lebo tam i ten najlepší rodzaj plánky rodí.
Zeleninu tiež málo pestujú, na kapustu vôbec chodia do Brezna alebo do Spiša. Na ozim nesejú a pšenicu vôbec nie, lebo sa im raz "vydarí" za desať-pätnásť rokov.
Ostaneme verní... Pri tom všetkom ten ľud chudobne síce, no dosť sa dobre opatruje, trvá aspoň na otcovskom. Majetky neprepíja, bárs z toho, čo zarobí, tiež málo odkladá.
Politika - pánske huncútstvo ... Pohorelá číta vyše osemdesiat voličov, ale politicky sa ani skoro nehýbe, slúžiac za nástroj kortešom. Novota - cudzota v kroji, reči, mravoch a zvykoch nechytá sa ho nič, alebo veľmi málo.
Čo narobí jedna darovaná kápka ... Dievky a vôbec ženy rady spievajú pri svojich prácach. Lebo vedieť načim, že pohorelské dievčatá a nevesty, podľa mienky našej Živeny, krásne vedia vyšívať /viď. poznámku na kápku, z Pohorelej zaslanú/. Dorábajú tiež dobré ľanové plátno a vedia ho pekne pretkávať pamokom a hodvábom. Chlapi zas spravia z dreva, čo zachytia.

- P.Návoy: Pomníky v nás (o ľuďoch ktorých siločiary života sa dotkli Pohorelej) -


Vytvorené: 4. 3. 2018
Posledná aktualizácia: 11. 5. 2018 13:49
Autor: Správca Webu