Pohorelské železiarne

Tieto továrne kniežaťa Coburga na Pohroní v panstve muráňskom a Gemer-malohontskom poháňané boly vodnou silou Hrona a neskoršie i parou. Koncom minulého storočia prevzaly tieto továrne dve spoločnosti v Červenej Skale a v Pohorelej (Maši). Za založenie železiarne v Maši možno ďakovať grófovi Colleredovi a grófovi Mitrofokému. Potrebné drevo pre továrne dovážalo sa z počiatku z Koháryho muráňnskeho panstva, železnú rudu zas obstarávali od dobšinských baňských podnikateľov. Keď knieža Koháry odkúpil 5/6 podielu železiarne v Červenej Skale a 2/3 podielu pohorelskej železiarne prešly tieto skoro celkom do jeho vlastníctva. Umrtím Koháryho roku 1830 pripadlo muráňske panstvo aj s jeho účastinami v železiarňach grófovi Ferdinandovi Szász-Coburg-Gothai, ktorý odkúpi ešte od grófa Štefana Forgácka 1/6 účastnín a od Mitrofského 1/3 účastnín. Touto kúpou scelil sa majetok v jedných rukách.
Roku 1847-ho vznikla v Maši ešte dosiaľ stojacia továreň na výrobu jemných železných tyčí.
Keď roku 1851 knieža Ferdinand Coburg zomrel, po jeho smrti pripadly všetky majetky a stým aj železiarne jeho synovi Augustovi Coburgovi, ktorý kráčal v zdarných šľapajách otcových, rozširujúc továrne o nové objekty. Roku 1854 dal postaviť ešte i teraz stojaciu valcovňu vo Švábovke a toho istého roku zmontovali aj v Zlatne dielňu s dvoma Comteovými pecami.
Pohorelskú (Mašu) ešte dosiaľ stojaciu valcovňu na plech roku 1860 znovu prestavili s troma Comteovými pecami a spojili ju s dvoma radami valcov. Vo všetkých týchto dielňach z úsporných dôvodov prebytočným teplom zohrievali materiál pod válcami. Zariadenie tejto valcovne bolo také, ako valcovne na Švábolke: troma fúkacími ohňami, s dvoma železnými vodnými kolesami, ktoré poháňaly hámry s ventilátorom, s dvoma zvláštnymi kolesami na poháňanie dvoch radov valcov. Vyvalkané železo a plech aj tu zahrievali fúkaciu ohňom. Keď boly vystavené fúkacie ohne (na spôsob mechu), boly pozdejšie postavané, aby ich mohli vykurovať drevom, takže valcovňa vyjmúc dvoch radov valcov, bola namontovaná s dvoma plameňovými pecami, jedným sochovom a jednými nožniciami na plech.
Pohorelské železiarne pripadajúce muráňskemu panstvu pozostávaly z nasledujúcich osád:

• z červeno-skalskej taviarne s novými dielňami,
• zo zlatnianskych valcovní,
• z novomašianskych valcovní,
• zo švábolských valcovní,
• z novomašianskej Martinky, slievarne, strojárne a stolárne,
• z pohorelskej valcovne na jemné železné tyče,
• z pohorelskej valcovne,
• zo závadsej, Lujza-hutske valcovne.

Tu v týchto závodoch našlo zamestnanie okrem obyvateľstva mašianskeho, výlučne len preto tu usadeného, aj povozníci a nádeníci z obce Pohorelej. Bol tu vtedy ešte život keď aj nie skvelý, ale aspoň taký, že mohol robotník so svojou rodinou statočne žiť. Po prevrate sa síce v továrni mašianskej pracovalo, ale pohroma prišla, keď továrňa s ňou všetky dielne zastavily provoz práve v dobe najväčšej nezamestnanosti 15. júna 1933.

- v roku 1935 zapísal obecný kronikár Koloman Piljar -

Dokumenty:
Pohorelské železiarne - Kronika obce Pohorelá (Mgr.P.Návoy)  pdf 4.15 MB