Zvyky na sv.Jána (24. jún)

S horiacou slamou sa preháňajú poľom. Dievčence, ktoré nenesú janovskú fakľu, si rozpletajú vrkoče, váľajú sa v žite, aby vraj mali vlasy pekné, žlté ako žito.

Dievča, ktoré nesie porisko s horiacou slamou, rozduchuje plameň mávaním a jej kamarátky odriekajú:
„O Jaňe, o Jaňe - naša krova v jame. Chto mi jọ vỵťahňe, dọm mu dva grajcare“.
Keď sa chytí porisko, treba fakľu chytro zahasiť. Porisko, ktoré takto použili dievky na Jána, zapichnú do ľanu, aby vraj vyrástol bujný, veľký ako je ono.
 

Na sv. Jána - zavčasu za rána, zbierajú dievčence i ženy „zęľa“ (byliny): materinu dúšku, myší chvostík, psí jazyk, skorocel, chlebíky, koziu bradu atď.
„Jánske zęľa“ sa vyvarí a odvar sa používa ako liek pre chorých. Používajú ho aj dievčence na umývanie vlasov, aby ich mali krásne ako „pęrka“ (kvietky).

 

Na Sv. Jána (24. júna ) je salašné polobdobie. Príslovie hovorí: Do Jána do džbána, od Jána von z džbána. Ak má bača na Jána polovicu gazdov vyplatených (syrom), nemusí sa obávať, že nevyraduje. Ak je však pred polovicou, to sa musí obracať. - toto i salašníka interesuje. Na Jána zas navštívi košiar. (Najmä ak sú na salaši Jánovia. Tí sa musia odmieňať).
Ak je salašný polrok vydarený a na syr bohatý, nuž znova ožije salaš veselosťou a spevom.
Salašník povzbudivo zdravká: „Dobrỵch mọmỵ juhasọf, vỵpimỵ si! - A čo by tən polrok bỵl əšče ľepšỵ.“
„Božə, - uslỵš! - Tak, tak!...Veď sə šỵca usiľujęmỵ a čo vỵstojimỵ!“...
 

^{G.Horák: Pohorelá-dedina pod Orlovou (1939-1943)}