Zvyky na Vianoce v Pohorelej

Vianoce označujú Pohorelci menom “Sviatky“. A vari právom; veď Vianoce sú najsviatočnejšie sviatky zo sviatkov roka a trvajú najdlhšie. Nuž meno „Sviatky“ si zasluhujú najviac. Štedrý deň, po pohorelsky „Viľija“ (Vigília) je ako všade inde dňom vrcholiacich príprav. Gazdiná má plné ruky roboty. Pripravuje materiál pre nedočkavé žalúdky a veru zväčša od nej závisí, ako bude rodina sviatkovať.

Ak chcú Pohorelci povedať dakomu, že má neobyčajné šťastie, povedia: “Teľo maťe ščəsťa jak lopaty və Viľije“. - Aj podľa toho vidíme, že lopaty vykonávajú na Štedrý deň veľkú robotu.

Na „Viľiju“, hneď zrána, chodia chlapci po rodine „s polazňičkami“ (stromčekmi). Vstúpia do pitvora, polazňičku držia v ruke a vinšujú: “Poslali me Pan Boch z ňeba, čo bỵ sťe mi dali chľeba a na tən chľęb soľički, čo by sə vọm vedlỵ ťeľički, jahňičky aj Haňički.“ Gazdiná dá chlapcovi z rodiny peňažnú odmenu a ponúkne ho koláčom. Domáci sa tešia, že prvý prišiel chlapec. Za chlapcami chodí do domu šťastie, za ženským pokolením nešťastie, „będa a hręch“.

Na „Viľiju“ chce byť každý doma a doma musia byť všetky predmety a zvieratá, ktoré patria do inventára gazdovstva. - Ak gazda niečo požičal susedovi alebo rodine, chce mať v ten deň požičanú vec zasa doma. Keď sú na „Viľiju“ veci z gazdovstva roztratené, budú sa tratiť cez celý rok.

Beda nešikovnej gazdinej, ktorá rozbije na Štedrý deň pohár, hrniec, alebo fľašu! Môže očakávať rok bohatý na črepy.

Každá domácnosť má vianočný stromček. Zadovážiť rodine peknú jedličku, smriečok je starosť chlapov, šarvancov. - V Pohorelej vianočný stromček nikto nekupuje a nikto nepredáva. Chlapi vezmú sekery, idú do lesa, vyberú súce stromčeky a zotnú ich. Každý pohorelský stromček je takto získaný. - Ba je to akýsi čudný zákon, že vianočný stromček musí byť ukradnutý. (To však nevravte v Pohorelej nahlas. - Čoby ukradnutý. No vyťali si! - Tak dáko Vám odvrknú.). S tým už musí aj horár rátať... Dolapí zo dvoch, ale čože je to, keď všetky sú takto (obradne) vyťaté.

Zvečera, keď ide dievča po drevo, chytro naberie a v pitvore polena poráta. - Ak doniesla párny počet, iste sa v budúcom roku vydá, ak však do páru polienko chýba, musí čakať a skúsi šťastie na budúci rok.

Na „Viľiju“ zapaľuje gazdiná len vtedy, keď už zazrela svietiť v inom dome. Ak zapáli včašie, napadnú vraj dom chrobáky, myši a ploštice - jedným slovom, všetka „briť“ (=háveď), ktorej sa domácnosť veľmi ťažko zbavuje.
Vianočná večera musí byť chutná a bohatá, aby boli domáci spokojní a usmievaví. Keď už gazdiná v pitvore všetko nachystala, nosí do chyži na stôl. - Ak sa niekoľko ráz dôkladne presvedčila, že všetko pripravila, môže vyzvať domácich, aby zaujali miesta. Gazdiná má cez celú večeru vydržať spokojne pri stole, aby sa jej „huski vedlỵ“. V jednom rohu stola je zakrytý celý chlieb a pri ňom v šatke, čo Pán Boh požehnal: zemiaky, nespracovaný ľan, cesnak, cibuľa, soľ, ovos, žito a jarec. Chlieb ktorý je cez celé „Sviatky“ na stole, načne gazda. Až na Nový rok. -. Zemiaky, žito. Ovos a jačmeň sa zjari vysadia a vysejú najskôr. - Predstavujú poľnú úrodu a na nich je najviac požehnania, lebo sú „trimanə v sviatəčnỵm čase na stoľe“. Prostredníctvom nich požehná Pán Boh ostatné siativo a rozhojní úrodu.

Cesnak chráni proti fígľom stríg; soľ a cibuľu vloží gazda pri prvom oraní pod prvú „skibu“ (kus pluhom vyoranej zeme).
Pod stôl donedávna kládli reťaz, lemeš a celú dlážku vystlali slamou, na ktorej domáci cez celé „Svjatky“ spávali. Ešte aj teraz v niektorých domácnostiach líhajú na ňu deti. Chcú sa pripodobniť Ježiškovi, ležiacemu v jasličkách na slame.
Keď zvonia na Anjel Pána, vynášajú dievčence na cestu smeti a pozorne načúvajú, odkiaľ zaštekne pes; tade vraj povezú jej „rúcho“: vydá sa do domu, čo leží v smere, odkiaľ zaštekol pes.

Pred večerou sa celá rodina zhromaždí okolo stola a gazda začína odriekať modlitbu; za ním žena, deti a čeľaď. - Modlia sa Otčenáš, Zdravas, Sláva a modlitbu pred jedlom (z knižky). Úvodom k večeri je hriata. - Gazdiná nalieva do jedného pohárika (kališteka), ponúkne gazdu, postupne ostatných a napokon seba.
Starostlivý gazda odloží do papiera opekance - po jednom pre každé domáce zviera: statok i hydinu. Keď sa vráti z Polnočnej, dá pochúťku zvieratám, aby aj oni vedeli, že sú „Svjatky“.
Prvý berie opekanec gazda. - Ak je v rodine dievča súce na vydaj, uchytí nič netušiacemu otcovi spred úst celý rok čakaný opekanec a uteká s ním k tretiemu domu a pozorne načúva...Meno, ktoré vyslovia domáci najskôr, je meno jej budúceho muža. - Len ktorý to bude? To je vážna starosť, ktorá často nedá spať...(Čo všetko urobí a postvára dievka, aby sa dozvedela svoju budúcnosť!...)
Na jednej mise sú opekance s makom, na druhej s bryndzou: komu sa aké páčia. Všetci stolujú majú v ruke lyžice; taniere nepotrebujú. - Pokoj sa usalaší za stolom, rodina večeria...
A vše len tej „páľęnəčky“, že vraj „preľať“, aby sa opekance nezastavovali v hrdle. Ale to je iba výhovorka, lebo gazdiná ich štedro maslom poliala. Môžu sa veru kĺzať!...
Nezjedia všetky; trošku nechajú pre dušičky.

Nasleduje „komprďarka“ (komprd - hríb, komprďarka = kyslá hríbová polievka), hrach, zavárané slivky, oblátky s medom, ovocie: orechy, figy a jablká. Do slivkovej vody dávajú med a namáčajú v nej oblátky.
Kto si vyberie zlý orech alebo jablko, vraj do roka zomrie...(Keby bolo do roka toľko pohrebov, čo na „Viľiju“ planých orechov a jabĺk, to by pán farár a rechtor nesmeli nič inšie robiť - len pochovávať.) - A nielen to! Domáci sledujú na stene svoje tiene. Kto má riedky tieň, aj ten vraj do roka zomrie.
Na doštičke sú prichystané sviečky, ktoré majú veštiť budúcnosť. Pre každého z domácich jedna. O ne sa zaujímajú najmä deti. Pozapaľujú ich a každé si vyhradí jednu pre seba, ktorá horí len jemu. - To, ktorému svieca najskôr dohorela, má sa obávať najvčasnejšie smrti.
Cez štedrovečernú hostinu nesmie nikto z domácich pozerať oblokom na ulicu, aby nechytili chlapca hájnici, keď pôjde pásť statok do panského, alebo keď zabehne nakosiť, kde nesial...
Nuž aj v tomto sa treba zaistiť. I na krivých chodníčkoch musíš mať akú - takú záruku; človek je potom smelší...
Hriata vydrží do konca aj keď vari gazda by...

Za starších čias v Pohorelej mávali na „Viľiju“ stromček zakvačený na povale. Stromček bol uviazaný na klinci, visel nad stolom a býval ozdobený len zvitkom ľanu.
Teraz v rodinách, kde majú deti, sú stromčeky veľké, ozdobené hviezdami, papierovými ružami a svätými obrázkami. - Cukríky, ovocie a sviečočky lákajú. Deti tvrdo čakajú koledu. Len po kolede môžu stromček obrať. Potom, čo ho pán farár posvätí.

Bača večeria obyčajne u salašníka (salašný gazda). Jeho prítomnosť prináša pre ovečky - nuž i pre gazdu veľa šťastia. Neobsedí na jednom mieste. Po večeri chodí vinšovať. Dostane chlieb, koláče, pálenku, mäso i peniaze. Ak baču gazda dobre pohostí, môže byť istý, že mu to generál pastierov v budúcom salašnom roku vynahradí na ovečkách; - bude pamätať...Bača by nestačil vinšovať aj vláčiť, čo mu gazdovia nadelia; musí pomáhať aj žena, bačovka.

Po večeri ide dievča do záhrady a hádže na jabloň venček. Ak sa jej na prvý raz zakvačí, do roka sa isto - iste vydá; zakvačí sa vraj i ona...
Zvedavé dievky - kamarátky chodia pri mesiačku pozerať do ľadu. Vo svojej fantázii nájdu v zrkadle ľadu všakovaké predmety, ktoré uvádzajú do spojitosti so svojou budúcnosťou (podobne ako na Ondreja).
Po večeri chodí mládež popod obloky a spieva, no zväčša iba žartovné pesničky. Cirkevné vianočné piesne spievajú len školské deti.


Dievky a mládenci nôtia takto:
 

Za vašim stolom vikvitla ruža,
vašej Haňičky pekneho muža.
Ňe tak pekneho ako dobrého,
to vam vinšujem zo srdca mého.

Pochvaľen Pan Ježiš Kristus!


Na vašim stoľe misa čerešeň,
vašho Janička ožeňte v jeseň!

Pochvaľen Pan Ježiš Kristus!


Na vašim stoľe veľa taňəri,
vašej Haňički veľa frajeri.

Pochvaľen Pan Ježiš Kristus!


Na vašim dvore veľika mlaka,
maťe za stolom sỵna pijaka.
Ňe tak pijaka ako ožrana,
čo vam prepije kravu do rana.

Pochvaľen Pan Ježiš Kristus!

(Táto patrí rodine, ktorú Pan Boh obdaril zlým synom).
 

Aj rodičia , čo majú zlú nevestu, dostanú svoje:

Na vašim stoľe lampička hori,
či vas za sỵnom duša ňeboľi?
Ej boľi, boľi - ľen poboľeva,
že maťe sỵna, čo vas ňechova...
Sỵn bỵ vas choval, ňevesta ňekce,
keť idu spaťi s posťele šepce.

Pochvaľen Pan Ježiš Kristus!

Cigáni vyhrávajú a cigánky zbierajú do plachtic koláče. V dedine je veselo. Už je každý po večeri, tvoria sa skupinky parobkov, ktorí vyzerajú dievčence... Mládež sa zíde v dome, kde majú dievku a veľkú izbu, jeden zamrví na harmonike a začína sa tanec. Mládež spieva, dupká: raduje sa. V zábave chytro beží čas. Čochvíľa sa treba poberať na polnočnú.

Daktorí s parobkov plietli od Lucie „šmigar“ (bič), každý deň urobili na ňom jeden uzlík. Nezabudnú ho . - Keď mu už venovali toľkú pozornosť, bola by škoda... Mládenec ktorý má u seba „šmigar“, v brusliaku paklik maku, pozorne čaká. Na polomši cez, pozdvihovanie, sa pozrie cez očko „šmigara“ s chóru na oltár a tam vraj vidí strigy. Lietajú okolo oltára s masničkami, metlami, mutvičkami (dbanka na mútenie masla) a z náradím používaným pri spracúvaní mlieka. Po požehnaní musí parobok chytro domov. Po ceste a do potoka sype mak. Strigy môžu s kostola len vtedy keď už odišiel kňaz od oltára. Vtedy však zaberajú za smelým zvedavcom. Musia zodvihnúť každé makové zrnko, ktoré parobok pohodil na svoju záchranu. No aj tak sa strigy rezko obracajú. Parobok musí utekať čo mu len nohy stačia. Keď príde domov, vskočí chytro do kruhu, označeného vlaňajšou trojkráľovou kriedou. Strigy sa ponáhľajú, chcú, potrestať rušiteľa ich čertovských tajov, do kruhu však nesmú. Šuhaj je zachránený. V záchrannom kruhu musí vydržať do rána - inak by upadol do moci stríg a tie by ho do vôle vymastili.

Keď zavolá vianočný zvon, pestrá dedina - mladá i najstaršia sa náhli na vŕšok, kde čaká vysvietený kostol. Len tí ostanú doma, čo naozaj nemôžu. Kostol hučí veselou vianočnou piesňou. - Pestrá rodina z chuti nôti... Plesajú tváre a pieseň seje do duší sladkosť. I Pohorelec z tvrdej nátury na chvíľu zmäkne. Kostol je nabitý farbami... Nemáš miesta prejsť, pohnúť sa. Dnes je kostol akýsi menší - nestačí pojať strakatú rodinu vrchárov, ktorá prišla k jasličkám. Je tu celá. Drobizg, mládež - žena, chlap v najlepších rokoch, i starký zlomený a starká, čo doniesla a pridáva svoj trasľavý hlas...

Ešte donedávna hrávali pred polnočnou pri jasličkách cigáni: tí veru nešanovali sláčiky ani ruky. - Teraz už nehrávajú. Ale na struny po dedine vyberajú podnes. Veď vraj struny aj tak pukajú!... Okolo jasličiek stávali skupiny betlehemcov a keď starý pán rektor (známy pán Bahéry) spustil na orgáne veselú muziku, ešte čudo, že sa kostol neroztancoval. Na Vianoce je do tanca len na piať! Veselo musí hrať rechtor na polnočnej a iba tie, čo všetci vedia, aby si mohli zo srdca zaspievať, lebo inak by sa im ani nerátalo, že sú „Sviatky“.
Po polnočnej chodia skupiny parobkov s harmonikou: spievajú a vinšujú:

Vinčujęm, vinčujęm na totỵ novə svjatky,
že bỵ mỵ sə mohľi lepšỵch ročkọf dožỵť;
S męnšỵmi hręchami,s vjačom radosťọm, s Boskọm milosťọm;
na poľu urod, və dvore prichọf, v chỵžỵ zmęr;
ščəsťa, zdravia, hojnə boskę požəhnaňa.
Pochvalən Pan Ježiš Kristus!

Dievča aj keby už bolo bývalo v posteli (musí do tanca!). Parobci si tak žiadajú - a veľa ich je, nuž musí vstať! Rozospaté dievča, bosé - v „pęndľiku“ (košeli), musí do kola, medzi šuhajov... Keď sa parobci do chuti vyzvŕtajú, dobrú noc a odchádzajú. - Jedna nočná zastávka im nestačí; urobia dve - tri.

Keď sa vráti gazda z Polnočnej, vezme zo stola opekance určené statku a ide do maštale. Otvorí dvere, pokloní sa „Pochvalən Pan Ježiš Kristus a ščaslivə sviatki aj vọm“ - Dobrý gazda aj svojmu hovädu žičí a želá, zlý ani človeku... Potom rozdáva opekance: volom, kravám, teliatkam i ovciam, ktoré čušia v ovčiarni a sliepkam v kuríne. Každému venuje pekné slovo a krátku pozornosť.

Na božie narodenie je všade sviatočná nálada. - Treba si obliecť najčistejšie chološne - najparádnejší brusliak, najkrajšiu kapku a najhrdšiu plisírku. Sviatočnú náladu stupňujú strely z mažiarov, až sa od nich dolina ohláša... Rodiny sa navzájom navštevujú a besedujú pri hriatej, koláčoch a pri „šoldroviňe“ (šunka, údené mäso). A teraz viacej ako inokedy platí príslovie: „Keť sə kmotra s kmotrom ziďe, na slove sə ňeroziďe“...